Jozef Mravík: O niektorých minulých a súčasných javoch vyplývajúcich z podstaty kapitalizmu

Motto: Všetko zlo v živote pochádza od duševnej prázdnoty, lenivosti a všetko to je nevyhnutné, keď si človek zvykne žiť na účet iných
A.P.Čechov.

Dejiny vzniku a vývoja kapitalizmu sú veľmi pestré a zložité. Obdobne sa to týka i jeho súčasnosti. V rámci daných možností chcem preto iba naznačiť niektoré javy a momenty jeho protirečivého vývoja a to bez nároku na komplexnosť opisu a jeho pregnantnosť. Ide o to, aby sme za slovami nevideli strašiakov a ani modré z neba. Čitateľ by mal ostať pokojný a rozvážny aj vtedy, ak sa v texte budú používať výrazy a metódy, ktoré boli vynesené na najvyšší piedestál vedy alebo naopak, zneuctené a zatratené. V zásade pôjde o používanie pojmov a metód tak, ako ich môžeme pozorovať u Karla Heinricha Marxa (1818 – 1883), ktorého prínos do teórie ekonomických a politických vied je nadčasový. Okrem iného to potvrdzuje fakt, že už dlho sa po rozličných rešpektovaných médiách Európy trúsia názory, že analýza kapitalizmu tak, ako ju urobil K. Marx je vlastne neprekonaná. Preto aj pojem kapitalizmus urobil v (západo) európskej publicistike a ekonomickom spravodajstve v posledných štyroch rokoch takú veľkú „kariéru“ – stal sa bežným odborným termínom bez akejkoľvek príchute, pretože je presný.

Charakteristika kapitalizmu ako spoločensko-ekonomického systému

V priebehu histórie ľudstva na našej planéte postupne vládlo niekoľko základných spoločenských poriadkov – od prvotnopospolnej spoločnosti, otrokárstva, feudalizmu, až po súčasný kapitalizmus. Začiatok kapitalistickej éry sa datuje od 16. storočia. Rozhodujúcim faktorom na rozklad feudalizmu a nástup kapitalistického spôsobu výroby bol rozvoj výrobných síl. Kapitalizmus vznikol v procese, ktorý Karl Marx nazval „pôvodnou akumuláciou kapitálu“ a ktorého základ tvorí vyvlastnenie poľnohospodárskeho výrobcu – zbavenie roľníka pôdy. V prvom štádiu tohto procesu sa drobný výroba čiastočne alebo úplne vymanil z feudálnych povinností a v druhom štádiu bol potom zbavený výrobných prostriedkov (vlastníctva pôdy a poľnohospodárskych alebo remeselníckych nástrojov) a stal sa závislým na námezdnej práci slúžiacej k jeho obžive. Pracovná sila bezprostredných výrobcov sa premenila na tovar.

Druhou nevyhnutnou podmienkou pre vznik a vývoj kapitalistického výrobného spôsobu bol nákup peňažného bohatstva, nevyhnutného na zakladanie kapitalistických podnikov. Okrem násilného vyvlastňovania pôdy slobodných roľníkov a špekulácií s ňou, transformáciou feudálneho majetku na kapitál, rodiaca sa buržoázia využívala na svoje obohatenie i celý rad zdrojov, pričom sa ani tu neostýchala použiť najhrubšie metódy násilia a lúpeže.

Napríklad jedným z najšpinavších zdrojov pôvodnej akumulácie kapitálu bol obchod s otrokmi. Na začiatku monopol v tomto smere malo Španielsko, avšak koncom 17. storočia primát zaujalo Anglicko. Len v roku 1774 odplávalo z Livrepoolu 300 otrokárskych lodí. Anglické lode vyviezli z Afriky 4 razy viac otrokov ako lode všetkých ostatných krajín dohromady. Anglická buržoázia realizovala z tohto zdroja rozprávkové zisky; černosi boli označovaní za „čiernu slonovinu“. Ľudské straty, ktoré tým utrpela Afrika sa odhadujú na viac než 60 miliónov ľudí.

Kapitalizmus sa ako historický systém definuje skutočnosťou, že v jeho štruktúre hrá ústrednú a prvotnú úlohu nikdy sa nekončiaca akumulácia kapitálu. To znamená, že inštitúcie, ktoré tvoria jeho kostru, odmeňujú tých, ktorí sa usilujú o nekonečnú akumuláciu kapitálu a trestajú tých, ktorí to nerobia.

Ako sa však akumuluje kapitál? Kľúčovou a nevyhnutnou podmienkou na vznik kapitálu je vytváranie čo najväčšieho zisku z ekonomických operácií. Treba však dodať, že kapitál je základom nielen vo fáze produkcie (výrobkov, služieb), ale aj obchodu (nákupu a predaja), poskytovaním peňažných (predovšetkým bankových a poisťovacích) služieb, ale hlavne taktiež v procesoch prerozdeľovania ( požičiavania peňazí, prenájmov majetku), čiže vzniku najrozličnejších príjmov „z už existujúceho vlastníctva“. V praxi je všeobecne známe, že „peniaze robia peniaze“. Zisk je teda funkciou rozdielu medzi skutočnými nákladmi a možnými cenami. Hovoríme o možných cenách, pretože nijaký predajca nemôže zvyšovať cenu svojej komodity donekonečna, ak ju chce predať. Vždy existujú určité hranice. Ekonómovia tomu vravia pružnosť dopytu. V medziach daných koeficientom pružnosti závisí skutočný zisk od trojakých nákladov: nákladov práce, nákladov vstupov a infraštruktúry a daňových nákladov. K tomu treba ešte dodať, že počas 500 rokov sa v kapitalistickej svetovej ekonomike ako celku podiel uvedených troch nákladov na celkovej vyprodukovanej hodnote ustavične zvyšoval. Výsledkom je, že stále hlbšie zapadáme do situácie globálneho nedostatku zisku, ktorý ohrozuje schopnosť akumulovať kapitál.

Je to vlastne vec, o ktorej kapitalisti neustále diskutujú. Používajú však inú terminológiu. Hovoria o „efektivite výroby“, čím v podstate myslia znižovanie podielu nákladov na celkovej hodnote. V skutočnosti hovoria o využívaní menšieho počtu ľudí na výrobu rovnakého množstva tovaru alebo o získavaní lacnejších vstupov ( čo často znamená menej ľudí na výrobu vstupu). Ide o to, že v súťaži medzi kapitalistami získa väčší zisk ten, kto je efektívnejší.

Bez toho, aby som sa tu pokúšal o nejaký podrobný teoretický rozbor v stručnosti stále platí, že „od vekov sa spoločnosti sociálne delili a delia na ovládajúcich a ovládaných, (prirodzene okrem iných dôležitých, ale predsa už nie tak zásadných hľadísk, najmä národných záujmov a náboženských ideológií). Samozrejme v súlade s tým, aj za kapitalizmu sa obyvateľstvo rozdeľuje do zodpovedajúcich základných spoločenských tried, ktorých záujmy sú protirečivé až protikladné a to podľa vzťahu k vlastníctvu či prostriedkom produkcie.

Na vrchole triedneho rebríka sú vládnuci kapitalisti – veľkovlastníci a im v podstate slúžiaca trieda politikov, manažérov a propagandistov všetkého druhu (novinári, publicisti, spoločenskí vedci) decentne dnes nazývaní vyššia stredná trieda.

Medzi strednú a viac či menej ovládanú triedu patria živnostníci (slobodné povolania), družstevníci a hlavne najpočetnejší zamestnanci – robotníci, pracovníci služieb, technickí a administratívni pracovníci. Konečne na poslednom stupni je tzv. odpadová trieda ľudí bez majetku a s negatívnym vzťahom k práci.“(1)

Základnou črtou kapitalizmu je predovšetkým jeho masový vykorisťovateľský charakter a preto sa kapitalistickí vlastníci a im slúžiaca trieda za svoje označenie už dávno akosi hanbia a snažia sa vo verejnosti v záujme kamufláže presadzovať iné vhodnejšie a nie tak sfušované názvy akými sú napríklad trhová ekonomika, liberálna demokracia, občianska spoločnosť alebo dnes dokonca iba tzv. postmoderna a namiesto imperializmu sa radšej používa vhodnejší termín globalizácia. Ale nech sa menuje tak, či onak, stále je to svojou ekonomickou i spoločenskou podstatou onen tzv. dobrý prastarý kapitalizmus či dnes i presnejšie povedané globálny ultrakapitalizmus.

Ako sa zmenil súčasný kapitalizmus

Od doby, keď vzniklo monopolné štádium kapitalizmu ( na prelome 19. a 20. storočia), jeho vývoj sa nezastavil. Došlo k celému radu zmien. Čo sa však ani tentoraz nezmenilo, je podstata kapitalizmu. Nuž, ak predtým išlo o proces živelný, tak dnes je to proces prehlbovania priepasti medzi chudobou a bohatstvom cieľavedome riadený čoraz dokonalejšie. Vznikli také inštitúcie ako OSN, ale najmä Svetová banka, ktorej majoritným vlastníkom je Ministerstvo financií USA, od nej odvodený Medzinárodný menový fond, ďalej WTO, OCED a celý rad rozličných dohôd a paktov, teda organizácie a mechanizmy, ktoré regulujú kapitálové toky na svete tak, aby sa tento proces urýchľoval. Tieto kapitálové toky sú vybavené dokonalými spätnými klapkami, ktoré umožňujú len jednosmerné prúdenie bohatstva a v obrátenom smere biedy a nikdy nie obojstranne.

Vznik a rozvoj medzinárodných monopolov – nadnárodných spoločností – sa stal východiskom novej etapy rozvoja kapitalizmu, pre ktorú je charakteristická organizácia výroby a koncentrácia kapitálu v globálnom meradle. Na začiatku tohto storočia 500 najväčších nadnárodných spoločností kontrolovalo okolo 25 % svetovej výroby a 60% medzinárodného obchodu, i keď v ich podnikoch bolo zamestnaných len okolo 47 miliónov pracujúcich. Napriek tomu tento „balík akcií“ úplne umožňuje kontrolovať nielen ekonomiku celého sveta, ale i určovať svetovú politiku.

Vznik a rozvoj medzinárodných monopolov – nadnárodných spoločností – sa stal východiskom novej etapy rozvoja kapitalizmu, pre ktorú je charakteristická organizácia výroby a koncentrácia kapitálu v globálnom meradle. Na začiatku tohto storočia 500 najväčších nadnárodných spoločností kontrolovalo okolo 25 % svetovej výroby a 60% medzinárodného obchodu, i keď v ich podnikoch bolo zamestnaných len okolo 47 miliónov pracujúcich. Napriek tomu tento „balík akcií“ úplne umožňuje kontrolovať nielen ekonomiku celého sveta, ale i určovať svetovú politiku.

Rozhodujúcou črtou súčasného kapitalizmu je, že prakticky završuje svoje formovanie ako globálny medzinárodný systém. V podmienkach tohto systému jeho hlavné protirečenie nadobúda priestorové (geografické) ustálenie v podobe rozdelenia sveta na kapitalistické „centrum“ a kapitalistickú „perifériu“. Sociológovia niekedy toto ustálenie charakterizujú ako utváranie „zlatej miliardy“ obyvateľov našej planéty, ktorí žijú na účet práce a biedy ostaných päť miliárd.

„Aj tzv. teória závislosti sa zaoberá vzťahom centra a periférie v globálnom meradle a prichádza k záverom, že svetová kapitalistická sústava je v súčasnosti tvorená vzájomne prepojenými skupinami krajín:

  • po prvé – kapitalistické centrum (USA, EÚ, Japonsko atď.);
  • po druhé – periféria centra (vykorisťované skupiny vo vyspelom kapitalistickom svete);
  • po tretie – centrum periférie (závislá buržoázia v krajinách Latinskej Ameriky, v Afrike a v ďalších krajinách tretieho sveta);
  • po štvrté – periféria periférie (vykorisťované skupiny v krajinách tretieho sveta, ku ktorým sa radí poľnohospodárske a vidiecke obyvateľstvo či Indiáni v Latinskej Amerike a pod.).

Okrem prvej kategórie však pozitívne efekty hospodárskeho rastu obchádzajú väčšinu sveta.

Idea ekonomického rastu prináša teda ďalší paradox – drvivá väčšina svetovej populácie na tomto raste nemôže participovať a vo svete naďalej pretrváva rozdelenie na bohatý Sever a chudobný Juh. Pripomeňme, že podľa správy OSN žije v podmienkach extrémnej chudoby vo svete vyše miliardy ľudí a viac ako osemstoštyridsať miliónov ľudí na následky hladovania umiera. A preto oveľa podstatnejšie je zamerať pozornosť na spravodlivé rozdelenie hojnosti západného sveta a to tak v rámci vyspelých štátov, ako aj z globálneho hľadiska. Ekonomický rast nemôže stáť v ceste hodnotám sociálnej spravodlivosti, životného prostredia, demokracie či svetovej rovnováhy.“(2)

Hlavným výsledkom tejto priestorovej polarizácie bola koncentrácia finančného kapitálu v štátoch „centra“ a vytváranie svetového dlhu, umožňujúceho získavať dodatočný zisk z vloženého kapitálu v rozvojových štátoch. Vývoz kapitálu k organizovaniu výroby v týchto štátoch s omnoho lacnejšou pracovnou silou, nielenže viedol ku zvýšeniu miery zisku z tohto kapitálu, ale v konečnom dôsledku viedol ešte k väčšej koncentrácii kapitálu vo vyspelých štátoch.

Predstavy Adama Smitha o kapitalizme ako vzoru najväčších dosiahnuteľných hodnôt, ktorý prostredníctvom slobodného trhu prináša jednotlivcom, organizáciám a štátom bohatstvo a rozkvet, sa akosi stále nenaplňujú. Súčasný systém globálneho kapitalizmu, okrem iného, vedie ku stieraniu rozdielov medzi legálnosťou a nelegálnosťou zdrojov kapitálu a k prehlbovaniu ekonomickej nerovnosti medzi štátmi. „Špinavé peniaze“ smrdia čím ďalej , tým menej. Bohatstvo narkomanov a mafie rastie nielen z obchodu s narkotikami a obchodu s ľuďmi, ale jeho zdrojom sú i rozličné „zákonné“ operácie, ako je vytváranie fiktívnych spoločností, neprehľadných akciových štruktúr, zneužívanie transférových cien, využívanie „daňových rajov“ a pod., ktorými sa dáva punc legálnosti podvodom, daňovým a colným únikom. Ročný obrat týchto operácií sa odhaduje na jeden bilión dolárov.

Vlády bohatých štátov, západné banky a najväčšie nadnárodné spoločnosti nielenže neodsudzujú podobnú prax, ale rovnako ju tajne využívajú. Nie je sa čomu čudovať, veď polovica ročného tajného obratu „špinavých peňazí“ smeruje z najchudobnejších štátov do bohatých.

V nedávnej polemike na internetových stránkach Britských listov sa objavili názory, že „častým trikom antikapitalistov je maľovanie hrôzy a utrpenia z časov, keď bol kapitalizmus ešte v plienkach a pomaly sa rozvíjala priemyselná revolúcia“. Že „Marx predpokladal rast počtu tých, ktorí v kapitalizme budú trpieť, že „život ľudí práce sa presne v protiklade k Marxovej teórii nezhoršoval, ale zlepšoval“ a že ani „v polarizácii spoločnosti, tak ako ju opisoval Marx, nedošlo“.

Dnes je už hádam každému jasné, že kapitalistický systém naozaj cyklicky generuje krízy a v tomto zmysle sa už zrejme s Marxom zhodujú všetci – aj tí, ktorí by si to neradi pripustili. Aj súčasná globálna kríza vo svete odhaľuje kapitalizmus v jeho úplnej nahote. Občan má teda formálne zachované všetky svoje politické práva, ale ekonomicky ho absolútne ovláda až zotročuje kapitál. Vo firmách sa uplatňujú totalitné postupy, obmedzovanie práv a slobôd, nespravodlivosť, umlčovanie odborov a znižovanie ceny práce. „Preto si treba položiť otázku na akých zásadách, myšlienkach je založená globalizácia, ktorá priniesla obrovskú ekonomickú nerovnosť, vyvoláva politické nepokoje, čo stálo (alebo môže stáť) milióny životov. Ukázalo sa, že idey, ktoré poháňali generáciu globálneho kapitalizmu nie sú od Boha, nie sú zoslané z neba“, píše Michael Elliot v americkom týždenníku Time a uzatvára, že „je na čase odložiť rozprávky“.

„Kapitalizmus (alebo ako sa dnes vznešene nazýva systém voľného trhu) nezaobchádza s ničím v rukavičkách. Ani s politikmi. V systéme trhu majú trhovú hodnotu, ale len dovtedy, dokiaľ realizujú požiadavky (keď sa niekomu nepáči slovo kapitál alebo buržoázia) dominantných trhovníkov, presnejšie kupcov, akých vyháňal Kristus z chrámu. Len sa prizrite aké divadielka predvádzajú „naši“ pravicoví politici, ako sa hrajú na záchrancov v oblasti vytvárania pracovných miest, ale nijaká investícia sa v trhovom hospodárstve neodohráva mimo hlavného, ak nie jediného cieľa, a tým je zisk. Do prasknutia a bezohľadne nadžganý mešec peňazí. Ak si v dnešných podmienkach predstavíme Tomáša Baťu, ktorý sa o svojich zamestnancov staral od vlastnej siete škôl, cez bývanie, kultúru a šport, až po kariérny rast, musíme ho v porovnaní s dnešnými predstaviteľmi triedy podnikavcov považovať za filantropa… .“(3)

Príčiny a účinky kapitalistickej transformácie v Slovenskej republike

V novembri 1989 sa začala v našom štáte, vtedy ešte v Československej socialistickej republike (ďalej len ČSSR), kapitalistická transformácia. Pôvodné zámery tejto transformácie, ktorá vošla do dejín pod označením zamatová či nežná revolúcia, sa predsa len podarilo uskutočniť.

Podľa viacerých rešpektovaných prameňov známe udalosti v strednej a východnej Európe, ktorá v roku 1989 patrila do sféry vplyvu Zväzu sovietskych socialistických republík, mali niekoľko objektívnych i subjektívnych, medzinárodnopolitických a vnútropolitických príčin. Napríklad podľa názoru politológa Oskara Krejčího sú dva hlavné dôvody, prečo muselo dôjsť k rozpadu socializmu v ČSSR – antropologický a geopolitický.

Ten antropologický ukazuje, ako sa vtedajší zjednodušene vykladaný marxizmus mýlil v chápaní človeka. Pátos revolúcie 1948 bol spojený s predstavou, že nové spoločenské pomery vytvoria nového socialistického človeka. Že nové výrobné pomery, ktorých základom sa stalo spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, odstránia egoizmus, urobia z každého pracujúceho človeka zodpovedného hospodára. Nehovoriac o tom, že oslobodená pracovná sila mala priniesť vyššiu produktivitu práce. Nič také sa nestalo.

Dnes vieme, že dedičnosť ovláda väčšiu časť osobnosti človeka a jej premeny sú oveľa pomalšie ako predpokladala už spomenutá koncepcia. Vieme, že oddanosť altruizmu je omnoho vzácnejšia, ako sa domnievali humanisti či osvietenci. A tak v novembri 1989 už celkom chýbalo nadšenie a sebavedomie z Februára 1948. Stratilo sa odhodlanie bojovať za zreteľne videné ideály budúcnosti i za cenu vlastného života, ktoré boli tak silné v dobe nacistickej okupácie. Zostala len únava a hlboká nedôvera vo vedenie strany a štátu.

Aké boli geopolitické faktory, ktoré predurčili nežnú revolúciu?

Predovšetkým vtedajšia ČSSR bola vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Pražská politická elita odvodzovala svoj mandát od súhlasu Moskvy. To bolo po 21. auguste 1968 zrejmé i najväčším romantikom. A nielen politická elita, ale celá komunistická strana bola vychovávaná v tom, že Sovietsky zväz je náš vzor, že je to krajina kde zajtra znamená už včera. Vo chvíli keď Kremeľ vyhlásil, že všetko čo sa doteraz urobilo je zlé, stratili elita i stranícke masy v ČSSR orientáciu.

Taktiež zahraničná politika Moskvy bola zmätená. V snahe udržať si priazeň bohatého Západu Michail Gorbačov opustil sféry vplyvu bez ohľadu na to, čo to urobí s vtedajšími spojencami. Nevidel iný spôsob, ako sa udržať pri moci vo chvíli, keď sa jeho koncept reforiem (perestrojka) ukázal – mierne povedané – nezmyselný. K tomu treba ešte pripočítať ideovopolitický rozklad v Sovietskom zväze, ktorý dopadol na všetky štáty vtedajšej socialistickej sústavy.

Žiaľ, že naša verejnosť ani po dvadsiatichdvoch rokoch sa nedozvedela pravdu o 17. novembri 1989. A to preto, že neexistuje u nás historiografia, ale ani sociológia, politická psychológia či ekonomická veda, ktorá by sa seriózne zaoberala povahou minulého režimu a príčinami jeho pádu. Chýba odvaha a schopnosť preniesť sa cez ideologické stereotypy. (4) Aj Ústav pamäti národa v Slovenskej republike je inštitúcia, ktorá sa zameriava predovšetkým na štúdium archívov Štátnej bezpečnosti. Tvrdiť, že sa takto zistí povaha bývalého režimu, je jednoducho nezmysel. Toto „policajné dejepisectvo“ môže maximálne slúžiť ako nová pomocná historická veda, ako doplnok seriózneho výskumu. Štúdium zákonitostí sociálnych procesov sa nemôže nahradiť čítaním Jamesa Bonda. Špiónománia je spoločenská choroba. Bola ňou v polovici minulého storočia a je ňou aj na začiatku 21. storočia. Objektívne treba konštatovať, že tento Ústav slúži iba k upevňovaniu oficiálnej legendy. Aj keď medzi jeho pracovníkmi sa nájdu aj čestní ľudia, ich práca má veľmi málo spoločného s vedou. Nehľadajú ani tak pravdu, ale skôr dôvody k pomste.

V súvislosti s otázkou politickej kultúry si s odstupom 22. rokov treba pripomenúť niektoré zjavné skutočnosti, ktoré majú charakter metafory. Napríklad ubezpečenie porevolučného československého ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, že zostaneme členmi Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy, ako aj vyhlásenie Václava Havla v televíznom prejave v decembri 1989: „ Komunisti vás budú strašiť nezamestnanosťou. Nie je to pravda, ničoho sa nebojte. Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľ socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách svetového imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rozličných podnikov a vykorisťovaných ľudí. Boli to všetko lži, ako sa neskôr presvedčíte“. Ďalej: „Všetci chceme republiku, ktorá sa bude starať o to, aby zmizli všetky ponižujúce rozdiely medzi rozličnými spoločenskými vrstvami, republiku, v ktorej sa nebudeme deliť na otrokov a pánov. Sľubujem vám, že funkciu prezidenta prevezmem na jedno volebné obdobie, ale potom by som sa chcel venovať práci dramatika“. Alebo: „Keď sa nám nepodarí udržať jednotnú Československú republiku budeme musieť všetci odstúpiť“.

Je to učebnicová ukážka politickej kultúry a štátnickej morálky, o ktorých si jednoducho nemôžme robiť naivné ilúzie. Všetky vzletné predsavzatia a humanistické deklarácie treba vnímať na základe reálnych historických a sociálnych skúseností. Bolo by naozaj nezodpovedné neuvedomovať si, že pod rúškom integračnej rétoriky, prednášanej s posvätnou dôstojnosťou, sa neraz pracuje na úplne protichodných zámeroch, o ktorých ušľachtilosti je zbytočné sa osobitne zmieňovať.

Pôvodná akumulácia kapitálu prebieha aj v súčasnosti

Dnes vieme, že prostredníctvom privatizácie a reštitúcií došlo v našom štáte k obnoveniu kapitalistickej spoločnosti s jej antagonistickou triednou polarizáciou, nerovnoprávnosťou a sociálnou nespravodlivosťou. Spolu s tým sa navrátili taktiež týmto pomerom zodpovedajúce zákony, normy, pravidlá života a správania. Vynoril sa bojovný individualizmus, násilie (nielen telesné, ale aj duchovné), bezprávie a nekultúrnosť, bezohľadnosť, nečestnosť, pokrytectvo, farizejstvo a pod. Rozmohla sa zločinnosť, prostitúcia, narkománia a alkoholizmus.

Základom privatizácie sa stala kupónová metóda označovaná ako podvod storočia. Občania totiž podľahli ilúzii, že ako spoluvlastníci kupónovou privatizáciou získaného majetku sa budú môcť podieľať na jeho správe a výnosoch. V kupónovej privatizácii sa previedlo viac ako polovica majetku štátnych firiem, vyjadreného v akciách, do rúk držiteľov investičných kupónov. Dve tretiny z nej však vzápätí ovládli investičné fondy. Nimi riadené podniky sa neúmerne zadlžili a úvery, ktoré banky v tejto dobe poskytovali bez riadnych záruk, nesplácali. Dôsledkom toho vznikla v polovici 90. rokov minulého storočia banková kríza. V mnohých fondoch sa nezabránilo rozsiahlej trestnej činnosti, celý rad fondov sa s majetkom vyparil. Tak vznikla časť neoburžoázie, tak štát a drobní akcionári prišli o majetok.

Druhou formou privatizácie bol predaj štátneho majetku súkromným záujemcom. Spočiatku išlo o menšie podniky, ktoré sa predávali slovenským záujemcom, neskôr o kľúčové podniky, ktoré sa predávali do zahraničia vopred vybraným záujemcom alebo vo verejnej súťaži. Ukazuje sa, že v celom rade podnikov došlo k predaju pod cenu a aj u relatívne úspešných predajov sa nepodarilo objasniť nejasnosti a odvrátiť podozrenie z uprednostňovania vybratých záujemcov či priamo z korupcie.

Načo bola kapitalistická transformácia po novembri 1989 najvýstižnejšie vysvetlil bývalý spolumajiteľ Slovnaftu Slavomír H., pred tromi rokmi v článku denníka Sme Miliardári boli na november pripravení. Na otázku ako by vyzeral jeho osud, keby nepadol socializmus, odpovedal: „Bol by som zrejme už dosť opotrebovaný a v penzii si užíval voľné chvíle v starom paneláku“ V čase „nežnej revolúcie“ mal 41 rokov a bol vedúcim prevádzky v Slovnafte. V roku 2007 mal niekdajší podnikateľ v oblasti petrochémie majetok v hodnote 2.5 miliardy Sk. V spomínanom článku sa konštatuje, že najmajetnejší podnikatelia v minulosti pôsobili na pozíciách, ktoré boli prestížne už za bývalého režimu – najmä v podnikoch zahraničného obchodu a v bankovníctve. Ďalší súčasní miliardári mali tiež príznačné východiskové profesionálne skúsenosti.

Uveďme zopár reprezentatívnych prípadov. Andrej B. mal v čase prevratu 35 rokov a bol zástupcom podniku zahraničného obchodu Petrimex v Maroku. Pred tromi rokmi mal majetok v hodnote minimálne 60 miliárd Sk. Jozef T. mal v čase nežnej revolúcie 39 rokov a pracoval v Štátnej banke Československej. V roku 2007 hodnota jeho majetku predstavovala 30 miliárd Sk. Jaroslav H. mal v čase „revolúcie“ 19 rokov a študoval na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Pred tromi rokmi mal majetok prinajmenšom v hodnote 21 miliárd Sk.

A tak by sme mohli pokračovať, pričom osobitnú kategóriu zbohatlíkov predstavujú niektorí politici, ktorí zväčšia svoj majetok rozptyľujú medzi najbližších príbuzných a rozličnými metódami znejasňujú jeho skutočnú hodnotu, aby si udržali prijateľnosť pre svojich voličov.

Podľa medializovaných informácií, ako aj podľa zdravého rozumu, ani jeden z miliardárov nenadobudol svoj majetok v rámci pravidiel trhovej ekonomiky, teda prevratnou inováciou v oblasti technológií, priemyslu či služieb verejnosti. Naopak, spoločným menovateľom rozprávkového porevolučného zbohatnutia niekoľkých jednotlivcov sú zákulisné politické ťahy, zmocnenie sa existujúceho štátneho majetku a metódy na hranici či za hranicou zákonnosti a dobrých mravov, vrátane otvoreného mafiánstva. Samozrejme – spôsoby hromadenia majetku na Slovensku po novembri 1989 nie sú ničím výnimočným – ani v dejinách ľudstva, ani v iných štátoch sveta.(5)

Už Balzac kedysi vyhlásil, že na začiatku každého veľkého bohatstva je krádež. Hovorí sa tomu prvotná či pôvodná akumulácia kapitálu. Aj dnes väčšina ľudí jeho pôvod pozná, ale medzitým sa stal súkromným majetkom, kapitálom, ktorého vlastníctvo je sväté a nedotknuteľné. V tejto súvislosti sa pred nami nástojčivo vynára otázka: Čo keby sa ďalšou dôležitou požiadavkou ľudských práv a slobôd stal univerzálny princíp, podľa ktorého nepoctivo získaný majetok sa nikdy nemôže stať súkromným vlastníctvom?

Bohužiaľ, že mnohým ľuďom a najmä predstaviteľom štátnych i samosprávnych orgánov ani nenapadne pátrať, čo to bolo za bohatstvo, ktoré sa tu vyše 20 rokov rozpúšťalo pomedzi prsty. Kde sa vzali tie bilióny korún v starej mene, ktoré odtiekli neznámo kam? Prečo sa to stalo, prečo po 22. rokoch zostal otrhaný chudobný štát, ktorý bude mať problém vyplatiť dôchodky tým, ktorí si na ne počas svojho života zarobili?

Náš štát nezačínal od nuly

Či to niekomu padne dobre alebo nie, náš štát v roku 1989 ekonomicky nezačínal od nuly. Kto sa dozvedieť chce, dozvie sa, hoci aj zo suchých všeobecne dostupných čísel.

Ponúkame čitateľovi citát z analýzy ekonóma Františka Nevařila, ktorý uverejnili Britské listy. „Pokiaľ ide o najsúkromnejšie výsledky hospodárenia režimu v rokoch 1948 až 1989: Pri nástupe socializmu malo Československo súhrnný majetok vo výške zodpovedajúcej 400 miliardám Kčs. Samozrejme, bez hodnoty pozemkov, kultúrneho a historického dedičstva (pamiatok a ich mobiliára) a armádnej výzbroje. Do konca roku 1989 tento majetok, čiže národné vlastníctvo vzrástlo na zhruba 3 bilióny Kčs, teda viac než 7,5 krát (z toho v ČR 5,8 krát a v SR 1l,4 krát) a to pri 5 násobnom zvýšení úrovne osobnej spotreby obyvateľstva. K tomu by bolo treba ešte pripočítať ďalších 200 miliárd Kčs modernej armádnej výzbroje (mali sme napríklad viac než 400 bojových lietadiel). Reálne existujúce a využívané stavby, budovy, stroje a zariadenia, nijaké fiktívne burzové bubliny.

Tento národný majetok bol 100 percentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol dosiahnutý výhradne a bez zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov. Koncom roku 1989 nielenže neexistoval žiadny verejno-právny dlh, ale naopak, ponovembrový režim prevzal finančné aktíva vo výške 85 miliárd Kčs. K tomu navyše 107 ton menového zlata. Pokiaľ išlo o tzv. hrubý zahraničný dlh, ten nepresiahol výšku 500 USD na obyvateľa, pričom ale i tak bola celková devízová pozícia štátu aktívna 23 miliárd Kčs. Koncom roku 1989 československá ekonomika mala len za 700 miliónov Kčs úverov nesplácaných v lehote (dubióznych, dnes by sa to povedalo „kvalifikovaných“ úverov), čo reprezentovalo asi 0,13 % z ich celkového objemu. Národné hospodárstvo v roku 1989 vykázalo 150 miliárd Kčs zisku, teda nevídanú rentabilitu v priemernej výške 9,6% (ČR 10,7 %, SR 7,1%) z hodnoty základného kapitálu. V rámci toho banky a poisťovne dosiahli 24,3 miliárd Kčs zisku. (6)

Sú to nespochybniteľné fakty o bývalom režime, ktoré hádam nepotrebujú ďalší komentár.

Možno socializmus mnohým občanom nášho štátu nevyhovoval (podľa prieskumov v rokoch 1989 a 1990 zmenu politického systému v našom štáte si želalo iba 12 percent obyvateľov), v každom prípade ale bol spravodlivejší, kultúrnejší, humánnejší a bezpečnejší ako kapitalizmus. V istom zmysle slova to potvrdzuje aj citát pápeža Jána Pavla II. z Encykliky centesimus annus: „Napriek veľkým zmenám, ktoré sa udiali vo vyspelých spoločnostiach, neľudskosť kapitalizmu a z neho vyplývajúce panstvo vecí nad ľuďmi vôbec neboli prekonané. Videli sme, aké neprijateľné je tvrdenie, že po porážke tzv. reálneho socializmu ostáva kapitalizmus ako jediný model hospodárskej organizácie sveta“.

Veľmi sa mýlia, najmä tí, čo nám kapitalizmus predstavujú ako slobodný a demokratický systém. A tragikomicky pôsobia tí, čo tomuto naozaj veria. Je to rovnaký iluzionizmus, ako rozprávať o demokracii v starom Ríme či vyhlasovať, že bábky zavesené na neviditeľných nitkách sú živé. Demokracia v podmienkach kapitalizmu je iba bábkové divadlo na demokraciu, kde nitky nahrádzajú peniaze a moc finančnej oligarchie. „Aj okrídlené slovo Winstona Churchilla o demokracii, že nič lepšie sme nevymysleli, dá sa jednoducho demaskovať otázkou: Pre koho? Veď účinky britského vývozu osvietenej demokracie žne svet až teraz. A teraz za ne bude musieť komplexne aj platiť. Tak ako za vývoz tzv. americkej demokracie. Kultúrne vedomie nemožno ani v tomto smere zastaviť. Ani hradbami objednaných filozofických systémov, ktoré si štáty, ktoré ich dokážu zaplatiť generujú z chudoby, ktorú pred tvárou celého sveta spôsobili a teraz hádžu na plecia bývalých otrokov a inak devalvovaných ľudských bytostí. Každý účet sa raz objaví na stole sveta a donekonečna sa nebude uhrádzať odrobinkami, ktoré na ňom zostali po nemiestnych hostinách“. (7) Tak ako vždy v histórii: keď páni pijú, chudobu z toho bolí hlava. Aj účet novembra 1989 uhradili daňoví poplatníci, ktorí prišli o sociálne istoty, stretli sa s dávnejšie zabudnutou nezamestnanosťou a s otvorenou agresivitou militaristického kapitalizmu.

Predstava budúcej spoločensko-ekonomickej formácie

Súčasná situácia vo svete je mimoriadne zložitá a kritická. Veď ľudstvo obchádza obava z neistoty. Živí ju strach z neznámeho – z rozmerov mohutného cunami krízy svetového kapitalistického hospodárstva, z kapitalizmu, ktorý tradičnými metódami nevie zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj civilizácie, ekológie a globálnej rovnováhy spojenej s rozvojom a rozširovaním priestoru demokracie. Terajší stav je neznesiteľný, dokonca americkí hospodárski analytici, ktorých naozaj nemožno podozrievať z nijakých socialistických tendencií, kriticky hovoria o štátnom monopolistickom kapitalizme. A jeho motto: Zisky sa privatizujú a straty sa socializujú, čo preložené do dnešného jazyka znamená, že súčasná svetová hospodárska kríza je predovšetkým krízou hodnôt. Ak je táto kríza naozaj krízou hodnôt a ak by bol vskutku záujem o jej komplexné a úspešné riešenie, toto riešenie by malo vyplynúť z veľkej medzinárodnej diskusie o nevyhnutnosti systémovej zmeny. Celosvetový spor o to, ako bude vyzerať nový typ historického systému sa už začal.

Podľa názoru amerického politológa Immanuela Wallersteina o chaotickom období systémového prechodu môžeme premýšľať tým spôsobom, že v ňom má úplnú nadvládu „slobodná vôľa“, neobmedzovaná (ako je to normálne) zvieracou kazajkou zvyku a kultúrnych ohraničení. Tak Francúzska revolúcia ako aj Ruská revolúcia boli neuveriteľným úsilím o premenu sveta, mobilizovali a vtiahli do svojich dejov na dlhý čas množstvo ľudí vo viacerých častiach sveta a pritom obe revolúcie toho zmenili oveľa menej, ako sa od nich očakávalo.. S istou dávkou určitosti možno o nich povedať, že zanechali nezmazateľnú stopu na všetkom, čo sa od ich času stalo.

Kritika obdobia prechodu je odlišná. Je to fáza využívania predností, výhod a pozícií v okamihu, keď je politicky možné čokoľvek a keď je pre väčšinu konajúcich mimoriadne problematické sformovať stratégie stredného dosahu. Ideologická a analytická zmätenosť už nie je náhodnou premenou, stáva sa štrukturálnou realitou. Bežná každodenná ekonomika zažíva divokejšie výkyvy, ako sme zvyknutí a pre ktoré máme ľahké vysvetlenia. A čo je najdôležitejšie, sociálne väzby sa zdajú byť menej spoľahlivé a inštitúcie, ktoré by mali garantovať bezprostrednú bezpečnosť zlyhávajú. Mohutne sa šíri antisociálne konanie.

Ako budú pravdepodobne v danej situácii reagovať rozličné politické sily? Najľahšie sa dá predpovedať reakcia hornej vrstvy svetového systému. Tá samozrejme predstavuje zložitú zmes a nemá jednoliatu organizovanú mašinériu. Možno ju však zrejme rozdeliť na dve skupiny. Väčšina bude podliehať všeobecnému zmäteniu a bude sa usilovať k tradičným krátkodobým opatreniam, možno s vyššou dávkou represie, ak dospeje k názoru, že politika ústupkov už nedokáže priniesť krátkodobé upokojenie.

Vo vnútri hornej vrstvy však existuje menšina, ktorá je dostatočne chápavá a inteligentná na to, aby si uvedomila fakt, že sa súčasný kapitalistický systém rúca, a ktorá si chce zabezpečiť, aby novovznikajúci systém, nech bude akýkoľvek, zachoval jej privilegované postavenie. Pre uvedenú skupinu je jedinou možnosťou stratégia – zmeniť všetko tak, aby sa nič nezmenilo. Členovia skupiny budú konať s veľkou rozhodnosťou a majú k dispozícii značné zdroje. Budú si môcť podľa svojich potrieb prijímať inteligentných a schopných ľudí, čo robia už teraz. Nech budú návrhy minoritnej skupiny hornej vrstvy akékoľvek, domnievame sa, že budú vyzerať atraktívne a že pôjde o podvod. Najklamlivejšie na nich môže byť to, že budú odeté do šiat radikálnej, progresívnej zmeny. Bude potrebné vynakladať neustále analytické a kritické úsilie, aby sa objasňovali reálne dôsledky prezentovaných riešení a zvažovali sa ich pozitívne i negatívne prvky.(8)

Na druhej strane virtuálneho bojiska sú všetci, ktorí chcú zmeniť svet tak, aby v ňom bolo viac demokracie a rovnosti. Obe kritériá treba chápať ako minimálne, ale v skutočnosti ako rozhodujúce pre stratégiu svetovej ľavice. Ak by sa rozličné oddelené skupiny ľavicových síl, zdieľajúce tento cieľ, dokázali zhodnúť a konať spoločne, existovala by značná pravdepodobnosť, že sa podarí dosiahnuť významné zmeny v zmysle ich nádejí. Veľkú možnosť im poskytuje napríklad Sociálne fórum. Vzniklo v roku 2001 v brazílskom Porto Allegre v kontexte latinsko-americkej ľavicovej politiky ako Svetové sociálne fórum. Slúži ako priestor na diskusiu – jednotlivcom a hnutiam, ktoré chcú kritizovať neoliberálny ekonomicko-politický systém a byť proti akejkoľvek forme nadvlády kapitálu.

Sociálne fórum vytára nielen priestor na diskusie o alternatívnej ľavicovej politike, ale aj na kryštalizáciu politických prúdov, ktoré by mohli vyrásť zo Sociálneho fóra a snažili sa presadiť určitý program do reálnej politiky. Je platformou na kryštalizáciu politických a sociálnych hnutí, formuláciu alternatívnych koncepcií a teórií politického, ekonomického a sociálneho usporiadania.

V súvislosti s predstavou budúcej spoločensko-ekonomickej formácie je strategický cieľ svetovej ľavice (hoci vzdialený a zatiaľ i ako utopický) spoločnosť bez násilia, majetkového, rasového, či triedneho egoizmu, vojen, pogromov, genocídy, odcudzenej politickej moci. Spoločnosť, v ktorej sa budú realizovať zásady slobody pre všetkých, demokratického spolurozhodovania neobmedzeného iba na voľby. Či túto spoločnosť niekto označí za taký či onaký -izmus, je vcelku jedno. Ale bez viery v lepší, krajší a sociálne spravodlivý svet niet skutočnej morálky, všetko tuhne v ľade ľahostajnosti, privátneho šťastia na úkor nešťastia iných. Súčasný humanistický ideál už hlása nielen slobodu, rovnosť a bratstvo medzi národmi, ale aj vytvorenie celosvetových etických pravidiel spolunažívania v mene prežitia pozemskej civilizácie.

Literatúra:

  • 1. Dvořák, F.: Kdo vládne světu. Vyd. Eko-konzult, Bratislava 2004.
  • 2. Blaha, Ľ.: Paradoxy ekonomického rastu. Slovo, číslo 6, 14. február 2006.
  • 3. Tužinský, J.: Straty a nálezy. In: Slovanská vzájomnosť, ročník 10, číslo 1, marec 2010.
  • 4. Krejčí, O.: Rozhovor s Monikou Hoření. In: Viděno deseti. Vyd. Bondy, Polart a Futura, Praha 2009.
  • 5. Janík, P.: Načo bola revolúcia. Extra plus, november 2009.
  • 6. Rothmayerová, G.: Niečo sa stalo, keď nám je tak smutno. In: Literárny týždenník, september 2009.
  • 7. Tužinský, J.: Teória hojdacieho koníka. In: Kultúra v kríze, kríza v kultúre. Vyd. CCW, Bratislava 2009.
  • 8. Wallerstein, I.: Ľavicová politika pre 21. storočie? In: New Political Science, zv. 22, č. 2; 1. 6. 2006.
Tlačiť
Email