Znárodnenie nie je zločin

Znárodnenie/zoštátnenie (nebudeme tu skúmať významové odtiene) nie je nič viac a nič menej než zmena vlastníckeho subjektu, pričom v tomto prípade prechádza vlastnícke právo na štát. Podľa Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a v ústave alebo na základe ústavy zákonom si môžeme určiť majetok, ktorý môže byť vo vlastníctve štátu.

Dnes sa v médiách a vo verejnom priestore vôbec predkladá znárodnenie ako zločin a to najmä ako zločin komunistický s tým, že ide o krádež majetku. Pozrime sa teda krátko do našej histórie, aby sme zistili kto a kedy „kradol“ a znárodňoval.

Zistíme, že prvým „zlodejom“ bol prezident Masaryk. Pod tzv. záborový zákon spadala poľnohospodárska pôda nad 150 ha, ostatná nad 250 ha a pozemkové úrady v ustanovených prípadoch mohli vyvlastňovať aj pod túto výmeru. Len do roku 1922 bolo takto zabratej 1.230.000 ha poľnohospodárskej a 2.730.000 ha nepoľnohospodárskej pôdy. Účelom pozemkovej reformy bolo obmedziť šľachtické veľkostatky, prideliť pôdu drobným poľnohospodárom a tým zrušiť parazitovanie na pôde formou poberania renty. Po druhej svetovej vojne prezident Beneš znárodnil bane, veľké priemyselné podniky, banky, poisťovne, majetok kolaborantov atď. formou dekrétov, ktoré boli následne zmenené na ústavné zákony a zákony. Išlo o podstatnú časť najmä priemyselných podnikov a finančných inštitúcií. No a ten zvyšok zostal na komunistoch. Malé a stredné podniky, živnostníci, jednoducho to, čo mohlo zostať súkromné bolo znárodnené až do posledného obuvníka, čo bola samozrejme veľká chyba. Ponovembrový vývoj bol zase opačným extrémom.

Čo teraz s tým? Je jasné, že pri súčasnej extrémnej majetkovej polarizácii sa znárodneniu vyhnúť nedá, najmä v prípadoch sprivatizovania strategických podnikov a majetkov umožňujúcich parazitovanie, čiže najmä veľkých vlastníkov pôdy, ktorí na nej nepracujú. Urobili to Masaryk aj Beneš a nikto im to nevyčíta. Urobili to v prípade nevydarenej privatizácie železníc vo Veľkej Británii a nikto im to nevyčíta. Treba len postupovať citlivo od prípadu k prípadu najmä z hľadiska spravodlivej úhrady pre tých, ktorý do podnikov investovali, ale bez akejkoľvek úhrady tým, ktorí lacno kúpili a bez akýchkoľvek investícii z privatizovaného majetku len ťažili.

Účelom znárodnenia nie je kradnúť, ale uvedomiť si, že niektoré podniky musia zostať v štátnom/národnom vlastníctve, vo verejnom záujme v prospech nás všetkých, a niektoré zase budú dobre fungovať, a to tiež v prospech nás všetkých, vo vlastníctve súkromnom, prípadne družstevnom.   Aby sa nám nestávalo, že „slovenské“ Slovenské elektrárne žalujú Slovensko, alebo ho žaluje holandská firma vlastnená slovenským občanom. Preto tiež treba vypovedať všetky nevýhodné medzištátne zmluvy o ochrane investícií. Bez zmeny vlastníckych vzťahov a finančných tokov nikdy nebudeme suverénnym a prosperujúcim národom.

Tlačiť

Email