David Schweickart vo svojej knihe „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ navrhol nielen samotný ekonomický model ale aj formu spoločenského zriadenia, ktorú by sme mohli nazvať moderný trhový socializmus. Po oslobodení sa od určitých amerických špecifík je inšpiráciou pre navrhnutie cesty zmeny neľudského neoliberálneho kapitalizmu na socializmus so zachovaním trhu, čiže socializmus neobmedzujúci podnikateľské aktivity šikovných ľudí a ich prirodzenú súťaživosť. Súčasne sa zabráni extrémnej majetkovej polarizácii, z nej vyplývajúcej extrémnej moci a bude odstránená nadvláda človeka nad človekom. O výhodách nahradenia súkromných investícií verejnými a zániku finančných trhov sa vzhľadom na ich podiel na súčasnej kríze netreba zvlášť rozpisovať. Ide teda o zmenu jestvujúceho spoločenského systému na taký, ktorý bude v maximálnej možnej miere korigovať negatívne ľudské vlastnosti, na ktorých je postavený kapitalizmus.
Systém verejných investičných fondov je prostriedkom korekcie dôsledkov hypermobility kapitálu. Kapitál dnes zostane v príslušnej lokalite dovtedy, kým nevyčerpá výhody jej „konkurencieschopnosti“, t.j. lacnej pracovnej sily, daňových úľav a pod. Potom odchádza, ale dôsledky zostávajú. Podľa neoliberálnych poučiek, by mal pracovník byť mobilný a odchádzať tam, kam smeruje kapitál, teda súkromné investície. V rámci Slovenska to znamená devastáciu určitých lokalít a pretrhnuté rodinné a sociálne väzby, pretože ľudia odchádzajú za prácou veľmi často aj do zahraničia. Verejné investičné fondy predstavujú opačnú filozofiu. Prostredníctvom spravovania týchto fondov na úrovni štátu, územného celku alebo mesta (obce) ovplyvňovať ekonomický rozvoj jednotlivých regiónov a tým zabezpečiť prísun investícií aj tam, kde by súkromný kapitál z najrôznejších dôvodov neprišiel. Tým odpadne nedôstojné ponižovanie sa spočívajúce v kľačaní na kolenách a prosení zahraničných investorov o vybudovanie montážnej dielne a poskytnutie práce za žobrácku mzdu.
Proti zamestnaneckej samospráve sa bude zrejme namietať hlavne to, že v rámci kolektívneho vlastníctva je tendencia si rozdeľovať zisk na úkor budúceho rozvoja podniku a tým ho doviesť do krachu. Nuž, ak sledujeme počínanie mnohých našich ponovembrových súkromných podnikateľov, môžu byť v tomto smere príkladom. Naopak, v družstevnom združení Mondragón sa prenášajú cez súčasnú krízu dohodou o zníženom úväzku bez prepúšťania a celý úspešný príbeh týchto družstiev je dôkazom, že zamestnanecká samospráva funguje. Nemôže byť predsa také ťažké presvedčiť ľudí, aby si nezničili vlastný podnik, najmä ak majú mnohoročnú skúsenosť s nezamestnanosťou v slovenskej hladovej doline. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť ešte jednu významnú skutočnosť. V rámci zamestnaneckej samosprávy navrhovanej Schweickartom nie možné podnik predať. V prípade nepokračovania v podnikaní z akéhokoľvek dôvodu je povinnosť ho vrátiť štátu. To zamedzí špekuláciám tak, ako ich poznáme z našej divokej privatizácie, prípadne jeho špekulatívnemu predaju po „racionalizácii a zoštíhlení“ z dôvodu rýchleho prospechu.
Na záver si dovolím citovať slová, ktoré na strane 132 knihy rezonujú ako základná charakteristika a jedna z hlavných príčin úpadku súčasného spoločenského systému.
David Schweickart:
„Kým investičné rozhodnutia zostávajú v súkromných rukách, každá vláda usilujúca sa o prežitie (teda všetky vlády) má iba jednu možnosť, a to prisluhovať útlocitu kapitalistickej triedy“.
