Ľavicask

Akademik Juraj Hraško: Krajina a pôda

Juraj Hraško  narodený 14. mája 1931 v Točnici, okr. Lučenec - slov. pedológ, politik.a diplomat. Jeden zo zakladateľov modernej pedológie v býv. Česko-Slovensku V r. 1960 založil a do r. 1989 riadil  Laboratórium pôdoznalectva ČSAZV ( od r. 1968 VÚ pôdoznalectva a výžívy rastlín t.č.VÚ pôdoznalectva  a ochrany pôdy ),  organizoval Slovenskú pedologickú spoločnosť SAV ( 1964) a subkatedru pedológie v rámci katedry geobotaniky a pedológie na Prírodovedeckej fakulte UK (1981), na ktorej bol prvým profesorom pedológie  Promoval na fakulte pôdoznalectva a agrochémie ústavu V.V. Dokučajeva v Charkove ( Ukrajina, 1955 ) V roku 1964 CSc., 1975 DrSc, 1982 profesor Prírodovedeckej fakulty UK pre vedný odbor pedológia Vo vedeckej práci sa zameriaval na problémy pedogenézy, pedochémie, klasifikáciu a geografiu pôd, po r. 1989 na problémy životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja. Autor, resp. spoluautor 156 ved., a viac ako 280 odborných prác  doma i v zahraničí, z kníh napr. Rozbory pôd (1962), Černozeme Podunajskej nížiny (1964), Poľnohospodárske pôdoznalectvo (1968), Aplikované pôdoznalectvo ( 1988 ). Bol zvolený za člena Slovenskej poľnohospodárskej akadémie ( 1968 ), člena – korešpondenta Slovenskej akadémie vied ˇ( 1980 ), a Čs. akadémie vied ( 1981 ) a za akademika SAV (1987), je čestným členom Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, emeritným členom Učenej spoločnosti Slovenskej akadémie vied ( 2008 ), čestným členom Českej pedologickej spoločnosti bol členom a funkcionárom Medzinárodnej pedologickej spoločnosti (ISSS, 1974), Nemeckej pedologickej spoločnosti SRN ( DBG 1989 ), čestným  členom Všwzväzovej  pedologickej spoločnosti ZSSR ( 1987 ),  Laureát Štátnej ceny Klementa Gottwalda (1984) a nositeľ Radu Ľ. Štúra I. tr. za rozvoj vedy (2001). V roku 1992 - 94 a 1998 – 99 poslanec NR SR, 1994 minister životného prostredia SR. V roku 1997 bol kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky, v rokoch 1999 – 2002  veľvyslanec SR vo Švajčiarskej konfederácii..

 

Prolog

 

  Riešenie ekologických problémov a starostlivosť o zdravé prostredie pre živé bytosti, vrátane človeka, nemôže byť riešené post actum, teda odstraňovaním už existujúcich, resp. novovytváraných environmentálnych záťaží. Takúto cestu, ktorá je mimochodom typická pre súčasnú celosvetovú ľudskú komunitu ( mám na mysli priemyselne vyspelé krajiny ) môžeme prirovnať k haseniu požiarov, ktoré sú postupom času zakladané na nových a nových častiach našej planéty.

  Je namieste postaviť si konečne zrkadlo vývoja spoločnosti rozmýšľajúcich bytostí, či neexistuje iná cesta zabezpečujúca pre nich vysokú úroveň života, ako je cesta, ktorou sa uberáme. Je namieste postaviť si otázku, dokedy ešte ( Quo usque ? ) bude planéta Zem schopná odolávať deštrukčnému pôsobeniu súčasného životného štýlu, vyhlásenému za cestu vedecko – technického pokroku.

  Pokúsil som sa načrtnúť aspoň niektoré problémy, ktoré iniciuje doktrína vývoja súčasnej spoločnosti a ktoré vznikajú ako „vedľajší produkt“ jej snahy po komforte a blahobyte. Nie som prvý ktorý  sa snažil pomenovať veci pravým menom, možno sa pozerám na ne z iného zorného uhla.

  Uvedomujem si, že rad mojich záverov sa nedá realizovať okamžite, ba ani nie v strednodobom horizonte. Som však presvedčený, že bez pohľadu na dlhodobé negatívne dôsledky ekonomických aktivít súčasnej „globalizovanej“ spoločnosti si nedokážeme uvedomiť aj jej neskoršie negatívne dôsledky, ktoré povedú k permanentnému vzniku nových „starých záťaží“.

 

Kľúčové problémy trvalo udržateľného vývoja

  Pred vlády celého sveta,  a Slovensko nie je výnimkou, postavila súčasná globalizovaná spoločnosť tri základné problémy, na odstránení ktorých musí mať záujem najmä rozhodovacia zložka spoločnosti (decision makers), ktorej musí záležať na realizácii opatrení „pre ostatných.“ Je to:

• Problém výživy stále rastúceho počtu svetovej populácie
• Problém energie v konzumnej spoločnosti
• Problém odpadov z výroby pri globalizovanej ekonomike a z domácností

 

1. Populačná explózia a explózia očakávaní

  Pozorujeme dva druhy tzv. explózií.  Jednou je  populačná explózia, korene ktorej  sú v nízkej, alebo prakticky žiadnej sociálnej  starostlivosti o najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Mnoho  detí je vlastne náhradou za sociálne zabezpečenie, pretože  deti už od útleho veku sú posielané na ulicu kradnúť alebo žobrať. Na Slovensku túto explóziu pozorujeme najmä u rómskeho etnika, ktoré z dôvodov nízkej kvalifikácie a veľkorysých sociálnych dávok, vrátane prídavkov na deti a neodôvodneného kľúča pre výpočet dôchodkov aj kedˇ neboli zamestnaní, nemá záujem pracovať, čo sa prejavuje v týchto rodinách už ako tradícia.

     Pretrvávanie tejto situácie je časovanou bombou spoločnosti ani nie tak z finančných dôvodov, ako z dôvodov nárastu počtu osôb, ktoré nemajú pracovné návyky a vytvoria nebezpečnú skupinu asociálov.

  Druhou, menej známou, alebo často ignorovanou, ale  nemenej dôležitou je v celosvetovom meradle explózia očakávaní obyvateľstva súčasných rozvojových krajín, ktorá môže byť raz  skutočnou hrozbou pre ľudskú komunitu, ktorá teraz žije v relatívnom blahobyte. Aj ľudia z okraja civilizovanej spoločnosti túžia  žiť tak, ako to vidia na televíznych obrazovkách. Vzniká  neriešiteľná dilema - chudobní chcú žiť lepšie, ale bohatá vrstva ľudstva sa dobrovoľne nezriekne čo i len malej  časti svojho blahobytu, lebo takéto dobrovoľné gesto by bolo  z ich strany považované za stratu, pretože človek sa nerád lúči s tým, na  čo si už raz zvykol.

  Myslím si, že je naivné  očakávať, že najbohatšie štáty sveta dobrovoľne pribrzdia  rast vlastného blahobytu, aby sa pomohol vyriešiť problém  hladu na svete. Koniec koncov, takéto očakávania formulované  už pred 50 rokmi akademikom A. Sacharovom nenašli doteraz výraznejšiu  svetovú podporu.

  Ak teda hovoríme o potrebe regulovania a stabilizácie počtu ľudskej populácie,  musí ľudstvo pre tento účel využiť všetky možné prostriedky,  vrátane vplyvu cirkví, ktoré by mali revidovať axiomatickú dogmu o ochrane života od  samého začiatku a pritom v mene viery požehnávať vojnové konflikty.       

1. Problém výživy ľudstva

  Chcem poukázať na existujúce prognózy, podľa ktorých  by pri takom životnom štandarde ako má Slovenská  republika vystačili svetové zdroje len pre 4,5 až 5,0 mlrd. ľudí a pri takom aký je dnes v USA len pre približne  1,5 až 2,0  mlrd. ľudí,  čo nezodpovedá ani štvrtine súčasnej svetovej populácie.  Na konferencii OSN,  ktorá sa konala k tejto problematike v  septembri 1994 v Káhire, bol prijatý cieľový program, aby  sa svetová populácia do polovice 21. storočia  stabilizovala na úrovni, ktorá nepresiahne 9,0 miliard ľudí, čo je  podľa expertov hornou hranicou, ktorú môžu poskytnúť pre  ich existenciu všetky  prírodné zdroje Zeme.   

         Potraviny sa dajú získať len z mora a na pôde. More sa znečisťuje, malé ryby sú požierané väčšími, výlov je obmedzený. Produkčná pôda ubúda na subsidiárne účely – výstavba, pestovanie plodín pre iné použitie ako je výroba potravín ( napr. energetika ), výmera poľnohospodárskej pôdy sa sústavne zmenšuje a jej kvalita sa zhoršuje.

c. Zabezpečenie energie.

  Technológie budúcnosti musia byť vo všeobecnosti menej  energeticky náročné, čo ale neznamená, že otázka získania ďalších zdrojov energie nie je  dôležitá, lebo zdroje  fosilných palív sú vyčerpateľné. Univerzálnou energiou budúcnosti sa pravdepodobne stane elektrická energia. Zdalo sa, že po  zvládnutí výroby jej výroby v jadrových elektrárňach  je tento problém vyriešený, ale po tragédiách v Černobyle a Fukušime bol  zaznamenaný zvýšený odpor proti výstavbe nových jadrových  elektrární a dokonca požiadavky na zákaz prevádzkovania doterajších. Orientácia na zvýšenie jadrovej bezpečnosti  reaktorov je veľmi naliehavá, aby bolo možné jadrové technológie získania elektrickej energie považovať za technológie budúcnosti.

  Orientácia na využitie obnoviteľných zdrojov je vo vhodných podmienkach plne realistická pokiaľ ide o využitie slnečnej energie (pravda nie výstavbou fotovoltaických článkov na úrodnej pôde), vetra a najmä vodných elektrární. Rovnako to platí aj o energetickom využití vhodnej biomasy, pokiaľ sa využíva lokálne. V žiadnom prípade sa nedá súhlasiť s odvozom a spaľovaním slamy z ornej pôdy, rovnako ako s masívnou podporou plodín na výrobu bionafty a bioetanolu.

 

 d. Problém odpadov.

  Zamedzenie, či obmedzenie produkcie odpadov je imperatív  dňa.  Ich likvidácia  je totiž vynútenou prácou, na ktorú nás  odsúdila príroda, pretože ľudstvo si veľmi neskoro začalo tento  imperatív uvedomovať.

  Najviac odpadov, pritom aj nebezpečných , produkujú priemyslovo vyspelé štáty. V tomto smere chcem upozorniť na možné nebezpečenstvo, že  priemyselne vyspelé štáty budú technológie produkujúce aj nebezpečný odpad, možno často aj pod  rúškom technickej pomoci,  presúvať  do rozvojových krajín. Tento postup by mohol znamenať opakovanie  negatívnych dopadov na životné prostredie rozvojových krajín  so všetkými dôsledkami na plošné rozšírenie znečistenia na  celú planétu.

 

Súčasné environmentálne problémy

Na prelome 80. a 90. rokov nastal na našej planéte nebezpečný zvrat. Ekologická únosnosť začala prekračovať biokapacitu Zeme, globálna výroba a spotreba o 25 % prekračuje reprodukčnú schopnosť planéty, pričom 1/5 obyvateľov spotrebúva 90 % prírodných zdrojov. Deštruktívne pôsobenie ľudskej činnosti na prírodu a životné prostredie má takto v sebe aj silný polarizačný aspekt. Rôzne formy neokoloniálnych praktík a „pomoc“ Svetovej banky a MMF umožňujúce podhodnocovanie prírodných zdrojov ťažených v rozvojových krajinách, relokácia ekologicky náročných výrob do týchto krajín a pod. vlastne rozširovali a rozširujú pre vyspelé krajiny priestor pre väčšie plytvanie a devastáciu cudzích prírodných zdrojov a znečisťovanie životného prostredia týchto krajín.

Pre ľudstvo postupne nadobúdajú hrozivé rozmery aj klimatické zmeny. Absorbčná kapacita vegetácie a oceánov na CO₂ je 3 – 3,5 mld. ton, no ľudstvo produkuje už teraz viac ako 7 mld. ton. Hroziace oteplenie len o 3° C bude znamenať zmenu hraníc more - zem, hladomor pre 400 mil. ľudí, ročné škody 150 – 300 mld. USD a pod. (Glenn – Gordon, 2007 s. 18). Známa Sternova správa z roku 2006 presvedčivo ukázala, že ak ľudstvo nezačne ihneď vydávať cca 184 mld. libier ročne na elimináciu dôsledkov globálneho otepľovania výrazne to postihne ekonomický rast v druhej polovici 21. storočia poklesom až o 20 %. Zároveň dokazuje, že prevencia je mnohonásobne výhodnejšia, ako odstraňovanie následkov.

  Ak si položíme otázku, či je vôbec reálne uvažovať o trvalo udržateľnom vývoji ( hovoriť o rozvoji v zmysle sústavného zvyšovania produkcie a s tým súvisiaceho permanentného zvyšovania blahobytu celej ľudskej populácie je nezmysel ), keď základným záujmom súčasnej civilizovanej spoločnosti je honba za ziskom a zvyšovaním blahobytu bez ohľadu na  racionálne využívanie prírodných zdrojov a opätovnú materiálovú recykláciu opotrebovaných výrobkov, čoho neoddeliteľným sprievodným znakom je stále sa zvyšujúce zhoršovanie životného prostredia pre ľudí.

  Narušené životné prostredie pre živé organizmy, vrátane človeka, je teda daňou celého ľudstva za blahobyt pomerne malej časti ľudskej komunity.

  Nazdávam sa, že pretrvávanie rastu výroby cestou produkcie neopraviteľných komodít nie je cestou k zvýšeniu blahobytu, ale je cestou k ničeniu prírodných zdrojov, energie a produkcii odpadov. Existuje možnosť skĺbenia efektívnej výroby aj pri rešpektovaní environmentálnych princípov. Ak hovoríme o prvoradosti ekonomického rozvoja, potom treba z tohto pohľadu prehodnotiť vývoj technológií budúcnosti.

  Podľa môjho názoru sa tento problém dostatočne nerieši. Nateraz prevládajú postupy eficientnej produkcie. Toto síce môže byť dočasnou výhodou pre podnikateľov, ale z druhej strany iniciuje vyššiu  nezamestnanosť a z nej prameniace sociálne napätie.

  Doterajší vývoj spoločnosti a jej „ekonomického rozvoja“ je nasmerovaný na drancovanie prírodných zdrojov a nie na ich racionálne využívanie. Súčasné prijímané opatrenia, a to aj v celosvetovom meradle, vrátane opatrení EU, sú len kozmetickými úpravami nesprávnej cesty ekonomického vývoja, ktorý bol hrdo nazvaný globalizáciou svetovej ekonomiky. Práve preto súčasná právna pozícia ochrany prírody a životného prostredia z hľadiska účinnosti jej realizácie nezodpovedá potrebám trvalo udržateľného vývoja.

  Väčšina odborníkov sa prihovára za prechod na konzistentnú výrobu,  čo znamená vytvorenie súladu tak so sociálnymi, ako aj s ekologickými  požiadavkami. Tento spôsob výroby je označovaný ako trhové,  sociálne a ekologicky orientované hospodárstvo, ktoré síce u nás deklarujeme, ale rešpektujeme z neho len trhovo ziskovú stránku.

  Zastávam názor, že globalizácia svetového hospodárstva na  princípe - chudobní dodávajú suroviny a lacnú pracovnú silu a  silní sa zamerajú na jemnú finálnu výrobu je falošná a  povedie nielen k prehĺbeniu súčasných ekonomických disproporcií, ale v konečnom  dôsledku aj ku globálnym ekologickým škodám a k transhraničným  sociálnym nepokojom.

  Pre trvalo udržateľný vývoj je rozhodujúce účelné využívanie a ochrana takých prírodných zdrojov, ktoré tvoria nielen základ bohatstva, ale aj podmienku pre existenciu života, vrátane života človeka na Zemi.  Patria sem najmä vodné zdroje (potoky, podzemná voda, vrátane termálnych prameňov, vhodných na rekreačné a liečebné využitie) a pôda, ako zničiteľný a neobnoviteľný prírodný zdroj.

  Smerovanie environmentálnej politiky má zabezpečiť popri raste HDP aj cestu ľudskej spoločnosti k vlastnému prežitiu. Ak platí, že čo je ekologické je aj ekonomické, potom ochrana životného prostredia sa dostáva do pozície strategickej a globálnej ekonomickej kategórie a agenda environmentálnej politiky musí byť postavená do kľúčovej pozície spoločnosti.

  Jej garantom sa musia stať štátne orgány, pravda  ak nebudú závislé od nadnárodných monopolov a kapitálu.  Garantovanie takéhoto vývoja by mali prevziať celosvetovo medzinárodné i národné orgány zodpovedné za účelné využívanie prírodných zdrojov o ich ochranu, teda transformované ministerstvá životného prostredia, ktoré by plnili funkciu koordinátorov činnosti všetkých ekonomických rezortov.

 

Využitie krajinného priestoru. Pôda ako základný prvok krajinného priestoru

  Pôda vznikla a ďalej sa vyvíja v interakcii horninového podložia a na ňom rastúcej (lesnej, krovinnej, travinnej, poľnohospodárskej) vegetácie. Pri vývoji pôdy je rozhodujúca doba ich vzájomného pôsobenia (čas), klimatické pomery v ktorých interakcia prebieha a reliéf územia, lokálne aj výskyt povrchovej vody (zamokrenie). Osobitným faktorom pôsobiacim na pôdu v priebehu ostatných storočí je človek.

 

  Pôda patrí medzi neobnoviteľné prírodné zdroje aj vzhľadom na to, že jej obnova trvá stovky až tisícky rokov. Navyše za posledné desaťročia pôda čelí čoraz väčšiemu tlaku vyvíjanému na životné prostredie, či už vplyvom antropogénnych alebo prirodzených faktorov, vrátane klimatických zmien. Procesy degradácie pôdy výrazne nastupujú s dosahom aj na iné oblasti ako sú voda, ľudské zdravie, zmena klímy, biologická diverzita či bezpečnosť potravín.

    

Pôda ako povrchová vrstva zemskej kôry je základným prvkom krajinného priestoru na ktorej

 

     - rastie rastlinstvo (lesy, lúky, poľnohospodárske kultúrne plodiny)

- sú postavené obytné domy, priemyselné podniky, vojenské objekty, rekreačné zóny a dopravné líniové stavby.

         - je vykonávaná povrchová ťažba surovín

- tvorí priestor pre umelo vybudované vodné plochy (zásobárňa vôd)

         - tvorí priestor pre ukladanie rozmanitých odpadov

  Treba si osvojiť tézu, že akákoľvek činnosť človeka na suchom povrchu zeme je vlastne určitým spôsobom využívania pôdneho fondu krajiny či štátu.           Formulácia a realizácia pôdnej politiky by mala byť braná do úvahy každou rozumnou vládou pri posudzovaní tak globálnych, ako aj čiastkových projektov rozvoja spoločnosti.     

Súčasne pôda plní mnohé ekologické, environmentálne a sociálno-ekonomické funkcie a služby. Ide o funkcie: produkčná, akumulačná (vrátane sekvestrácie uhlíka), filtračná (zabezpečuje imobilizáciu anorganických a organických polutantov), transformačná, asanačná, transformačná, pufračná, rezervoár biodiverzity, génovej rezervy a kultúrneho dedičstva.                    

 

Pôda je základom a podmienkou života na Zemi, lebo

 

• Plody vegetačného krytu Zeme tvoria potravu pre všetky živé organizmy, ktoré sú jej konzumentmi. Preto je potrebné jednoznačne a zreteľne deklarovať, že nenahraditeľným prioritným poslaním pôdy je produkcia organickej hmoty, ktorej množstvo a kvalita je závislé od kvality pôdy, ktorú voláme úrodnosťou pôdy, alebo jej produkčnou schopnosťou.

 

• Pre výživu človeka sú rozhodujúce produkty dopestované odvetvím poľnohospodárstva na pôde a ktoré spolu s morskými a sladkovodnými živočíchmi sú jediným zdrojom potravy pre ľudskú spoločnosť. Pôda vhodná pre výrobu základných potravín má preto pri optimalizácii využitia krajinného prostredia exkluzívne a prioritné postavenie.

 

• Optimálne využitie pôdneho fondu štátu nemôže byť preto ponechané na živelné pôsobenie momentálnych trhových mechanizmov, pretože pôda je predovšetkým obmedzeným prírodným zdrojom, ktorý limituje a reguluje produkciu potravy i potravín a súčasne v krajine zabezpečuje jej ekologickú stabilitu. Možno ju preto označiť za bohatstvo jedinca, národa, štátu, ľudstva. Predpokladá sa, že ľudstvo v budúcnosti bude čeliť mnohým problémom, z ktorých jeden sa bude určite týkať dostatku pôdy a predovšetkým jej poľnohospodársky využiteľnej časti.

 

•  Formulácia národnej pôdnej politiky a manažovanie využitia pôdy musí z tohto dôvodu vychádzať z faktu, že pôdny kryt vhodný pre poľnohospodársku výrobu, rovnako ako lesný pôdny fond, je základným prvkom krajinného priestoru a že produkčná schopnosť pôdy je základom existencie ľudstva. Pôdu možno nešetrným využívaním zničiť, alebo na dlhú dobu znehodnotiť, jej produkčnú schopnosť možno zlepšiť, ale pôdu nemožno vyrobiť. Pôda dokáže poskytovať úrodu po celé tisícročia pokiaľ sa s ňou šetrne zaobchádza.

 

1. . Možnosti a limity pre produkčné využitie pôdneho fondu

  Pre optimalizáciu využitia pôdneho fondu štátu treba pri výraznejšom uplatňovaní rovnováhy ekologických a ekonomických kritérií,  za gescie pôdoznaleckých inštitúcií, zaviesť do evidencie a legislatívy nasledovné kategórie pôdneho fondu:          

- produkčný pôdny fond (poľnohospodársky, lesný, potenciálne poľnohospodársky, potenciálne lesný ), kde je možné a nutné plne a bez obmedzení využiť biologický produkčný potenciál pôdy a klímy či už pre výrobu potravín a krmív, alebo pre lesnú produkciu.

- pôdny fond nevyužiteľný pre bioprodukciu, ktorý by mal byť prednostne využívaný pre rôzne druhy výstavby pri ktorom jeho produkčná schopnosť nehrá žiadnu úlohu, rozhodujúca je len jeho nosnosť a odolnosť proti tlaku zakladaných stavieb

  1.2. Využitie pôdy pre výstavbu a neprodukčné účely

  Pre neprodukčné účely využitia pôdy nie je rozhodujúca jej úrodnosť, ale len jej únosnosť voči deformačnému pôsobeniu realizovaných stavieb a jej priestorová poloha z hľadiska transportnej dostupnosti. Najmä polohová dostupnosť je pre investorov rozhodujúca.

  Bytovú výstavbu je treba perspektívne orientovať na svahy. Výstavba rodinných domov na svahoch šetrí produkčnú pôdu pre výrobu potravín, intenzívne pestovanie plodín v záhradkách domov znásobuje pútanie slnečnej energie využitím plochy ovocnými či okrasnými drevinami. Stavby a porasty pri dome zvyšujú blokovanie erózneho odnosu pôdy, zvyšujú  zadržiavanie zrážkovej vody v krajine a znižujú nebezpečenstvo povodní. Akúkoľvek výstavbu v chránených územiach treba stíhať ako závažný trestný čin nielen zo strany investorov, ako aj zo strany konkrétnych povoľujúcich osôb na úradoch.

Paradoxom súčasného a perspektívneho  využívania pôdy pre neprodukčné účely je fakt, že z dôvodov dostupnosti sú najväčšie územné rozvojové programy orientované na nížiny, kde sa nachádzajú naše najúrodnejšie pôdy. Je tam vybudovaná infraštruktúra, dopravná (diaľnice) a sídelná, vedomostná základňa a kvalifikovaní pracovníci, preto nepoľnohospodárske podnikanie v tejto oblasti je najviac preferované. Bohužiaľ tu sa vyskytujú pôdy s najvyšším bodovým hodnotením, okrem toho Žitný ostrov je zásobárňou pitnej vody. To je konflikt podnikateľských zámerov so zachovaním  produkčného potenciálu krajiny.

  Odporúčam upraviť legislatívu tak, že výnimkou pre výstavbu na rovinách budú len líniové stavby a komunikácie, pre výstavbu priemyselných podnikov využívať tzv. hnedé parky, vrátane zchátralých poľnohospodárskych objektov.

 

Optimalizácia produkčného využívania krajinného priestoru

  Pôdny fond štátu, ktorý je pokrytý akoukoľvek vegetáciou, či už lesnou, travinnou, mokradnou, či kultúrnymi poľnohospodárskymi plodinami, vrátane sadov, vinohradov, alebo plodinami ktoré slúžia ako krmivo pre zvieratá, plní v interakcii s vegetáciou v procese fotosyntézy aj globálnu kozmickú funkciu pútania kinetickej slnečnej energie na potenciálnu energiu organickej hmoty, čím sa obohacuje energetická bilancia Zeme. Preto akýkoľvek porast na pôde, ktorý v procese fotosyntézy púta slnečnú energiu a produkuje organickú hmotu, treba z tohto pohľadu považovať za relatívne rovnocenný.

  Keďže z principiálneho hľadiska nie je rozdiel, cez aké rastlinné spoločenstvo sa zabezpečuje syntéza a akumulácia organickej hmoty, dovoľuje nám formulovať tézu o jednote pôdneho krytu Zeme a odmietnuť tézu o primárnom delení pôd na poľnohospodárske a lesné. Zastavané plochy, ktoré nie sú v interakcii s vegetáciou a klímou považujem za zablokované pôdy, ktoré neplnia ani jednu  z globálnych ekologických funkcií pôdy. ( podrobne rozpracoval Hraško 1982).

  Ak posúdime vhodnosť územia Slovenska z pohľadu klimatickej vhodnosti, dochádzame k záveru, že z klimatického hľadiska celé územie nášho štátu vyhovuje kritériám pre lesné porasty, ale len čiastočne pre poľnohospodárstvo (v našich geografických podmienkach je tento faktor sprostredkovaný hlavne cez nadmorskú výšku územia, ktorá limituje najmä dĺžku vegetačného obdobia a podmieňuje teplotu ovzdušia i pôdy).

  Z hľadiska reliéfu je celé naše územie taktiež vhodné pre lesné hospodárstvo, okrem strmých zrázov (ak neberieme do úvahy produkciu), avšak poľnohospodárske využitie je limitované sklonmi do 22—25°, a to najmä z hľadiska rizika možnej erózie, čo je kombinované často aj pôdnosubstrátovými podmienkami. V prípade, že sa uvažuje poľnohospodárske využitie v kultúre orná pôda, je svahovitosť ešte výraznejším limitujúcim faktorom, a to tak z hľadiska obrábania, ako aj veľkého rizika erózie, ktorá má za následok postupné zhoršenie až zničenie pôdy.

  Z hľadiska vhodnosti samotnej pôdy (vrátane substrátu) je tiež celé územie nášho štátu vhodné pre lesné hospodárstvo (s výnimkou mokradí porastených mokradnou vegetáciou, vysokohorských štítov, ktoré sú prakticky bez jemnozeme a asi 8500 ha extrémne alkalických pôd, ktoré dreviny neznášajú).

  Pre poľnohospodárske využitie sú rozhodujúce a limitujúce najmä svahovitosť, hĺbka pôdy, štrkovitosť a kamenitosť (ako stabilné, teda nezmeniteľné pôdne vlastnosti) a zamokrenie ( ako relatívne stabilná vlastnosť, ktorú je možné upraviť vodohospodárskymi melioráciami ). Z hľadiska obrábateľnosti a rizikovosti hospodárenia sa uplatňuje najmä textúra (zrnitosť) pôdy (stabilná vlastnosť).    

  Z hľadiska potenciálneho  využitia pôd bolo už v rokoch 1950 – 1956 v rámci programu ZLV ( Rozvoj Zemědelství, Lesniho a Vodního hospodářství ) urobené na území vtedajšej Československej republiky prvé triedenie územia z hľadiska vhodného využitia pôd. Vedúcim motívom takéhoto hodnotenia bol pohľad na pôdu ako prvok krajiny v kontexte s reliéfom územia ( ochrana pred eróziou a prístupnosť pre obrábanie výkonnou strojovou technikou ), klímou, resp. nadmorskou výškou, ktorá v našich podmienkach modifikuje klímu (hlavne teplotu) z hľadiska určenia dĺžky vegetačnej doby a vlhkosti a nakoniec s horninou, ktorá predurčuje hĺbku pôdy, textúru a náchylnosť na eróziu. Do úvahy sa  bralo aj možné riziko odnosu pôdy pri dlhodobom využívaní, ako aj možnosť zmeny limitujúceho nepriaznivého činiteľa (zákaz orby na svahoch nad 12° a povinné zalesnenie svahov nad 25° ).

  Potreba, resp. dostatok poľnohospodárskej pôdy závisí od jej kvantitatívnych, ale aj kvalitatívnych parametrov. V súčasnosti sa na pestovanie poľnohospodárskych plodín vo svete využíva približne 1,6 mld. hektárov pôdy ( asi 11 %  terestrických ekosystémov). V záujme uspokojovania potrieb neustále narastajúcej ľudskej populácie má tento podiel celosvetove stúpajúcu tendenciu. Predpokladá sa, že potenciál Zeme pre produkčné využitie predstavuje asi 4,5 mld. hektárov, z čoho reálne je pre poľnohospodárske aktivity využiteľných 2,7 mld. hektárov (zvyšok sú lesy, chránené, resp. urbanizované územia). Podľa údajov FAO (2012) ubudne v dôsledku erózie každoročne zo suchého povrchu planéty Zem 24 miliárd ton pôdnej hmoty.  Je to varovné číslo hlavne pre budúcnosť.

  Trend vývoja vo využívaní pôd vo svete smeruje k neustálemu nárastu poľnohospodárskych a urbanizovaných plôch. Odlišná situácia je vo vyspelých krajinách, medzi ktoré patrí aj Slovensko. Za posledných 60 rokov je badateľný postupný úbytok pôd poľnohospodárskych a nárast plôch lesných a urbanizovaných.

  K 1. 1. 2012 zaberajú, podľa údajov Slovenského štatistického úradu, z celkovej výmery SR  49,2 % pôdy poľnohospodárske, 41,0 % lesy a 9,8 % nepoľnohospodárske a nelesné pozemky (vodné plochy, zastavané plochy, ostatné plochy).

1. Poľnohospodárstvo

  Z pohľadu udržateľného vývoja ľudskej spoločnosti patrí poľnohospodárstvo ku kľúčovým odvetviam prežitia, lebo zabezpečuje výživu ľudstva

  Expertami  FAO bol formulovaný princíp, že sa každý štát musí v svojej  praktickej politike snažiť, aby zabezpečil výživu vlastného  obyvateľstva. ( Pozri Svetovú Chartu o pôde ). Že sa to  dá dokázať i v takej ľudnatej krajine ako je Čína, môže byť  pre ľudstvo povzbudzujúce.

  Súčasný stav produkčného využívania pôdneho fondu nášho štátu nie je ani  v súčasnej dobe odrazom vedecky zdôvodneného optimálneho spôsobu jeho využívania, ale je odrazom vlastníckych vzťahov, ktoré sa vytvárali už od čias feudalizmu a postupne sa pretvárali  najmä v rovinatých oblastiach s prevažným výskytom pôd najvhodnejších pre intenzívnu poľnohospodársku výrobu., kde je najvyššia rentabilita poľnohospodárskeho podnikania, na nebiologické využitie pôdy (zástavbu ).

  Do hospodárenia na pôde zasiahla v bývalých socialistických štátoch veľmi významnou mierou kolektivizácia, ktorá najmä v prvých rokoch pretrhla vlastnícke vzťahy k pôde, umožnila dedičom pracovné možnosti mimo poľnohospodárskej výroby. Počas skoro polstoročnej histórie kolektívneho hospodárenia takto väčšina dedičov vlastníkov pôdy aktívne na pôde nepracovala, naopak na poľnohospodárskej výrobe sa  v posledných rokoch podieľalo viac pracovníkov z radov bezzemkov. Po obnovení vlastníckych vzťahov k pôde sa majitelia ( ide o dedičov, ktorí nikdy na pôde nehospodárili ) nevrátili podnikať na svojom majetku a bývalí aktívni poľnohospodári nemali na čom podnikať a stratili zamestnanie.  Tento fenomén neexistuje v západoeurópskych štátoch, kde aspoň jeden z dedičov ostal pracovať na pôde, zatiaľ čo u nás dediči sa veľmi ochotne pôdy zbavujú a predajú ju komukoľvek.

Veľmi akútnym problémom, ktorý vyžaduje bezodkladné riešenie, je vysporiadanie sa s pôdou neznámych vlastníkov, ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond.

  Poľnohospodársky pôdny fond by mal byť vzhľadom na nutné obmedzenia, determinované jeho polohou, prípadne činnosťou človeka podrozdelený na:

-  základný ( produkčný ) pôdny fond, na ktorom je možné realizovať  bez  obmedzení intenzívnu výrobu

- ochranný pôdny fond s obmedzením a presným legislatívnym vymedzením rozsahu využitia a možnej intenzifikácie v dôsledku potreby ochrany vodných zdrojov alebo významných prírodných ekosystémov,

- ohrozený pôdny fond, na ktorom z hľadiska nutnosti proti­eróznej ochrany a zamedzenia spustnutia krajiny je pri využívaní najmä ako poľnohospodárskej ornej pôdy potrebné zave­denie protieróznych sústav hospodárenia, alebo až zalesnenie,

- intoxikovaný (kontaminovaný) pôdny fond, kde je vstupom polutantov spôsobené buď potenciálne zníženie produkcie, alebo jej kvality ak je pôda využívaná pre produkciu potravín a krmív, s nutnosťou adap­tácie sústav hospodárenia, zavedenia asanačných opatrení, resp. až vyčlenenia z biologického využitia,

- produkčne rezervný pôdny fond, ktorý môže byť po melioračných úpravách perspektívne využitý poľnohospodárskou či lesníckou  výrobou  ako budúci produkčný pôdny fond. 

  Zoskupovanie a rajónovanie pôd podľa ich vhodnosti pre konkrétne poľnohospodárske plodiny a na tomto základe rozpracúvanie racionálnej štruktúry osevných plôch môže byť jednou z najdôležitejších podmienok zvýšenia produkčnej schopnosti orných pôd a dosahovania vysokých stabilných úrod pri minimálnom nepriaznivom vplyve na ostatné zložky prírodného prostredia, vrátane samotnej pôdy a tým aj rastu konkurencieschopnosti slovenského poľnohospodárstva.

  Poľnohospodárstvo ako výrobné odvetvie nie je docenené. Treba ho však rehabilitovať, lebo ide o osobitný druh výroby, ktorá síce z jednej strany musí ako každá iná výroba prinášať výrobcovi primeraný zisk, avšak z druhej strany tým, že pre produkciu využíva krajinný priestor,  stáva sa aj dôležitým krajinotvorným, alebo deštrukčným prvkom krajiny. Keď  priznávame  poľnohospodárstvu  tak  produkčnú,  ako i mimoprodukčnú funkciu  v krajine, nemôžeme  súhlasiť s jednostrannými návrhmi postaviť poľnohospodársku výrobu pred  konkurenčnú konfrontáciu.

 

  Za prioritu v poľnohospodárstve, ktorá súvisí aj s environmentálnou problematikou najmä v členitých terénoch,  treba považovať obnovu rozvoja živočíšnej výroby, najmä kráv a oviec, ako priamych konzumentov primárnej fytomasy a ich produkciu postupne orientovať na spracovanie mlieka na tradičné slovenské výrobky ( napr. oštiepky, bryndza, parenice a pod. ) a prostredníctvom družstevných odbytových organizácií získavať svetové trhy. Stačí sa pozrieť po krajine, ako ju devastuje nedostatok konzumentov bioprodukcie. Krovinami a drevinami devastované plochy poľnohospodárskej pôdy môžu byť okamžite využívané dobytkom, ktorý bude nielen prinášať úžitok, ale aj udržovať biodiverzitu v krajine.

  Tento fakt nemôže byť len agendou Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, lebo súvisí rovnakým dielom aj s tvorbou a ochranou kultúrnej vidieckej krajiny a prírody. Z ochrany prírody a jej zdrojov nemôžeme vylúčiť tých, ktorí ju obhospodarujú

 

Okrem prírodných podmienok pre výrobu základných produktov pre výživu, má pri finalizácii dôležitú kľúčovú úlohu najmä spracovateľský potravinársky priemysel.  Ten je však na Slovensku v rukách nadnárodných spoločností a s veľkými obchodnými reťazcami pomaly, ale iste likviduje slovenské poľnohospodárstvo. Doterajšie snahy Ministerstva pôdohospodárstva o umožnenie priameho predaja poľnohospodárskych produktov považujem za kozmetickú úpravu, treba smelšie podporovať komplexnejšie riešenie.  

      Treba podporiť snahu Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a organizovať regionálne družstevné samosprávne odbytové organizácie najmä pre mlieko a mliečne výrobky, pre mäso, ovocie a pod. Agropotravinárske podniky tu už boli, treba ich obnoviť!   

Strategický cieľ: Využívanie pôdy vo všetkých prírodných podmienkach Slovenska, pre produkciu potravín pre obyvateľstvo a surovín pre priemysel, udržiavanie, ochrana a obnova prírodných zdrojov, predovšetkým pôdy, vody a ovzdušia, kultúrnej krajiny a vidieckeho osídlenia so zapojením nezamestnaného vidieckeho obyvateľstva.. 

1. Priorita: Podpora úlohy poľnohospodárstva v ochrane a udržiavaní prírodných zdrojov a kultúrnych hodnôt krajiny.

     Kľúčovou otázkou je zabezpečenie celoplošného využívania poľnohospodárskej pôdy tak, aby sa zachovala kultúrna krajina, kultúrne dedičstvo, biodiverzita, biotopy a ďalšie prvky životného prostredia. Je všeobecne akceptované, že tieto hodnoty zabezpečuje  práve poľnohospodárske využitie pôdy. Bez poľnohospodárskej činnosti v danom území by neexistovali. Odvoz úrody znamená narušenie biologického látkového kolobehu v prírode a energetické ochudobňovanie stanovišťa. Poľnohospodárskym pôdam chýba organická hmota – spaľovanie slamy je barbarstvo. ( Pozri opatrenie lesníkov, zakázali odvoz hrabanky z lesov.) Zhoršenie situácie vo výrobe potravín v rozvojových štátoch je zapríčinené najmä tým, že po vyrúbaní pralesa a získaní poľnohospodársky využiteľnej pôdy nebolo drevo na kúrenie, spaľovala sa slama, takže pôdy strácali organickú hmotu a tým sa znižovali úrody.    

Odporúčam prehodnotiť využitie niektorých druhov fytomasy ( napr. slama ) na kúrenie a výrobu tepla. Posúdiť zisk energie z fytomasy a spotrebu energie na jej získanie a prepravu do miesta spaľovania.

1. Priorita: Posilnenie pozície domácich poľnohospodárskych výrobcov  v podmienkach otvoreného vnútorného trhu a svetovej liberalizácie obchodu.

Prvoradou úlohou bude podporiť prostredníctvom SPPK budovanie výrobných združení poľnohospodárskych prvovýrobcov a odbytových  a obchodných aliancií rôznych typov. V období hospodárskej recesie je pre domácich výrobcov potravín kľúčové udržanie pozícií aspoň na domácom trhu, čo je pre osamelých farmárov, ak nehovoríme o veľkovlastníkoch, prakticky ťažko realizovateľné aj keď využívajú  z hľadiska udržania obratu miestne a regionálne trhy. Preto je potrebné intenzívnejšie využívať formy podpory predaja potravín domácich producentov, nielen propagáciou a osvetou v radoch spotrebiteľov, ale aj budovaním siete lokálnych odbytových združení. Ministerstvo pôdohospodárstva už vyvinulo iniciatívu pre vytvorenie inštitucionálneho rámca pre rozvoj miestnych a regionálnych trhov umožnením priameho predaja spotrebiteľom (predaj z dvora).

1. Priorita: Zvýšenie prínosu poľnohospodárstva pre udržanie životaschopného vidieka a vidieckej ekonomiky.

     Pokiaľ ide o podiel na tvorbe pridanej hodnoty, nezohráva a nebude poľnohospodárstvo zohrávať na vidieku významnú úlohu. Bude však plniť rozhodujúcu funkciu, pokiaľ ide zamestnanosť ľudí s nižšou kvalifikáciou, o spravovanie prírodných zdrojov (predovšetkým pôdy, kultúrnych a prirodzených biotopov a morfológie kultúrnej krajiny) a vytváranie prostredia pre bývanie, rekreáciu a rôznorodú hospodársku činnosť. Bude potrebné podporiť opatrenia na podporu poľnohospodárskych podnikateľov, ktorí prispejú  k diverzifikácii vidieckej ekonomiky na báze kombinácie poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej činnosti tak,  aby sa zvýšila tvorba pracovných miest na vidieku vo výrobe potravinárskych a nepotravinárskych výrobkov, rozvojom remesiel, agroturistiky a vidieckej turistiky, služieb v oblasti budovania a udržiavania miestnej infraštruktúry, služieb starostlivosti o deti, staršiu generáciu a zdravotných služieb aj v prípadoch, že dočasne dôjde k zníženiu intenzifikácie v poľnohospodárskej výrobe z titulu zvýšenia zamestnanosti. Vysoká nezamestnanosť na vidieku je vážnym etickým a sociálnym problémom, ktorý v agende zdravého životného prostredia nesmieme ignorovať.

Odporúčam spolu s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny uvážiť, či nie je humánnejšie a účelnejšie, preorientovať sociálne dávky na platy aj pri vykonávaní prác pri ošetrovaní poľnohospodárskych plodín, najmä zeleniny a ovocia, ktoré vyžadujú veľa ľudskej práce.

 

1. Lesné hospodárstvo

     Záujmom Slovenska je, aby lesy boli  aj naďalej najvýznamnejšou zložkou prírodného prostredia a nenahraditeľným stabilizátorom krajiny Predpokladá sa ďalšie zvyšovanie lesnatosti so súčasných 41 na 48 - 50 % územia. Lesy budú však ohrozované dôsledkami klimatickej zmeny, keď pre dezertifikáciu krajiny, nerovnomerné rozložene zrážok, ako aj rozšírenie škodcov môže dochádzať k hromadnému hynutiu niektorých lesných ekosystémov.

     Dominantným a dlhodobo pretrvajúcim problémom v lesníctve je základný rozpor medzi štátnymi, či verejnými záujmami na jednej strane a vlastníkmi a obhospodarovateľmi lesov na druhej strane. Lesníctvo sa dostalo na jednej strane pod tlak drevospracujúceho priemyslu a na druhej strane pod tlak z titulu ochrany prírody.

Strategický cieľ: zabezpečenie trvalo udržateľného obhospodarovania lesov založeného na primeranom využívaní ich ekonomických, ekologických a sociálnych funkcií pre rozvoj spoločnosti a najmä vidieckych oblastí.

Odporúčam

• posúdiť zmenu niektorých národných parkov na chránené územia s menšou výmerou, ktorú možno od majiteľov prenajímať alebo vymeniť za štátnu pôdu. Rovnako je to aj s plochami chránenými v rámci NATURA 2000.
• Ak sa jedná o ochranu svetového prírodného dedičstva, potom dôsledky vyhlásenia, ako sú náklady na ochranu a spory s vlastníkmi, by mali byť riešené z prostriedkov medzinárodných organizácií.
• Operatívnejšie riešiť ochranu niektorých živočíšnych druhov voľne žijúcich zvierat, prípadne uvážiť úpravu predpisov pre ich prevoz do iných vhodných oblastí. 

 

1. Problém využitia a ochrany vodných zdrojov.

  Ďalším z najvzácnejších prírodných zdrojov a potenciálnou strategickou surovinou je voda. Jej dostupnosť a kvalita určuje podmienky existencie života na zemi. Je nenahraditeľnou zložkou prírodného prostredia ako aj ekonomických činností. Obidva tieto aspekty majú úzky vzťah. Považujem za naliehavé, zahájiť práce na legislatívnom riešení možnosti, aby v súlade s Ústavou mal štát výhradné právo rozhodovať o využívaní všetkých  vodných zdrojov, vrátane liečivých vôd len organizáciami s majoritným vlastníckym podielom štátu.

 

Odporúčam

formulovať strategický cieľ ďalšieho vývoja vodného hospodárstva Slovenskej republiky a spracovať ucelenú koncepciu hospodárenia s podzemnými i povrchovými vodami, skvalitnenie starostlivosti o využitie  povodia cestou integrovaného manažmentu vo vzťahu k národnému hospodárstvu a  ochrane proti povodniam.

Prioritami budú  

• Zdroje vody, ich využívanie  ako strategickej suroviny a pozícia štátu pri ich využívaní.
• Ochrana vodných zdrojov pred extrémnymi hydrologickými situáciami.   
• Protipovodňová ochrana a zvýšenie retenčnej kapacity územia, vrátane vodných nádrží, ktoré už často neplnia svoju pôvodnú funkciu a následne k využitiu vyťažených dnových sedimentov z nádrží.

  Vychádzam z doterajších poznatkov, že odtok povrchovej vody je stratou vody potrebnej pre rastlinstvo a je príčinou erózie pôd s ukladaním erodovaného materiálu vo vodných nádržiach. Kvalita týchto dnových sedimentov závisí najmä

• Od kvality a charakteru erodovaných pôd, ktoré sú zdrojom sedimentovaného materiálu
• Od environmentálneho zaťaženia územia najmä emisiami z priemyslu a dopravy, ako aj od množstva a charakteru znečistenia odpadových vôd, ktoré sú, alebo boli vypúšťané do vodných tokov pretekajúcich cez vodnú nádrž

   

  V súvislosti s týmto bude potrebná analýza sedimentov na obsah rizikových a toxických prvkov a charakter ich väzieb v pôde z pohľadu možného vstupu do vegetačného krytu, najmä ak pôjde o plodiny pestované pre priamy konzum, alebo kŕmenie zvierat. Nakoľko kvalita sedimentov je rozhodujúcou pre riešenie ich využitia najmä na pôdach pre poľnohospodárske využitie, značná  časť týchto vyťažených sedimentov podľa doterajších poznatkov nebude pre toto vyhovujúca.

  Prioritnou premisou pre rozhodovanie o ich využití po vyťažení a event. vysušení bude snaha využiť ich pre tvorbu nových pôd charakteru TECHNOSOLS predovšetkým v takých terénnych pomeroch, kde nebude hroziť ich opätovný erózny odnos. Opätovný vývoz na svahy argumentovaný „obnovou úrodnosti erodovaných pôd“ nebude mať ani symbolický efekt.

  Alternatívne využitie sedimentov treba zamerať aj na vypracovanie vzorových odporúčaní pre výber plodín, vrátane lesných drevín ( najmä pionierskych rýchlorastúcich, ktoré odčerpajú cudzorodé prvky a  budú vhodné pre priemyselné event. energetické využitie. ) 

  Jedným z rozhodujúcich kritérií bude ekonomická únosnosť odporúčaní vzhľadom na transportné náklady. Odporúčania ich využitia musia teda zohľadňovať aj túto skutočnosť a využiť sedimenty v najbližšom okolí s uprednostnením nielen na zarovnávanie terénnych depresií, ale aj na zvýšenie hĺbky pôvodných pôd okolitých, erózne neohrozovaných oblastí ako aj na predaj záujemcom o rekultiváciu stavebných pozemkov a parkov v okolí.

Juraj Hraško,

vedec, pedagóg, politik, diplomat

( Encyklopaedia Beliana, zv. 6, str. 226, Vydavateľstvo SAV, 2010 )

<< Späť