Hospodárstvo
Finančný systém
Na súčasnom finančnom trhu sa žiadne materiálne hodnoty nevytvárajú, iba niekto bohatne a niekto v rovnakej miere chudobnie. Finančný svet je neviditeľný svet, v ktorom dochádza k silnému prerozdeľovaniu bohatstva a chudoby medzi ľuďmi. Niekto zarobí a niekto iný stratí. Finančný trh prehlbuje rozdiely medzi chudobnými a bohatými. V kapitalizme sa všetko meria peniazmi. Ten, kto má peniaze, má aj politickú moc. Peniaze a politická moc vyvolávajú závisť a túžbu po ešte väčšom bohatstve a po ešte väčšej politickej moci. Čím väčšia suma peňazí, tým väčší záujem ľudí časť z nich dostať. Prostredie na finančnom trhu je možné opísať ako prostredie, kde sa podrezávajú krky. Veľakrát ide skutočne o život. Na finančnom trhu je zbytočné hovoriť o etike. Tá tu neexistuje, alebo je predstieraná.
Toto je obraz súčasného fungovania finančného systému. Dnes môžeme hovoriť o kasínovom finančnom systéme, fungujúcom ako pyramídový systém, kde najväčšie bohatstvo zostáva v rukách zlomku boháčov na vrchole pyramídy. Súkromné banky vytvárajú virtuálne peniaze formou neustálej multiplikácie, doslova vyrábajú peniaze z ničoho. Peniaze nie sú kryté žiadnou konkrétnou hodnotou (napr. zlatom). Sú dlhom. Finančný systém je postavený na dlhu a neustálom pumpovaní úverov do ekonomiky. Nastáva tiež rast úrokov a úrokov z úrokov, inflácie, čo núti ľudí do otrockého postavenia voči bankám. Takýto systém založený na dlhu, núti ekonomiku aby neustále rástla, čo v dôsledku obmedzenosti hraníc našej planéty, ako aj jej zdrojov je nemožné. Tým nastáva nafukovanie rôznych finančných bublín (napr. hypotekárna bublina,) a ich nasledovne prasknutie, prinášajúce krach a nezamestnanosť. Pumpovanie miliárd nových virtuálnych peňazí do ekonomiky v podobe rôznych eurovalov a kvantitatívneho uvoľňovania, bez ohľadu na ekonomickú nezmyselnosť takéhoto počínania, sa javí len ako umelé, zúfalé predlžovanie životnosti existujúceho systému.
Dôsledkom je, že finančný systém kolabuje, zadlžené sú štáty, podniky, banky a hlavne ľudia. Rastie nezamestnanosť, krajinami sveta otriasajú sociálne nepokoje. Politici vyvolávajú dojem, že hľadajú riešenia na ozdravenie ekonomiky, ale v skutočnosti nevedia, čo robiť. Nielen odborníkom a politikom, ale všetkým ľuďom, začína byť jasné, že takýmto spôsobom sa ďalej ísť nedá. Stále častejšie než o zreformovaní súčasného hospodárskeho a spoločenského systému sa hovorí o potrebe systémovej zmeny. K potrebe systémových zmien sa otvorila vo svete za posledné roky pomerne široká celospoločenská diskusia. Vznikajú platformy a občianske hnutia prinášajúce nové „alternatívne“ návrhy a riešenia. Tu predkladáme niekoľko hlavných riešení, ako by takáto systémová zmena mala vyzerať:
- Vrátiť vydávanie peňazí do rúk občanov. Navrátenie centrálnej banke jej emisnú úlohu, návrat k domácej mene.
- Zrušenie frakčného rezervného systému – multiplikácie, pomocou ktorej banky vytvárajú virtuálne peniaze z „ničoho“. Nahradiť ho systémom 100% rezerv, kedy peniaze klientov sú oddelené od peňazí banky, t.j. oddelenie investičného a depozitného bankovníctva. Príkladom je dobre prepracovaná finančná reforma na www.penaznareforma.sk
- Zrušenie možnosti uzatvárať špekulatívne obchody, t.j. deriváty, opcie, termínové kontrakty atď, zrušenie búrz. Peniaze nie sú tovar, sú hlavne výmenným prostriedkom, špekulatívne obchody neprinášajú nič dobré bežným ľuďom, nevytvárajú sa takýmito obchodmi žiadne reálne hodnoty.
- Podpora rozvoja družstevných bánk, t.j. kde podielnikmi sú konkrétni ľudia z konkrétneho regiónu. Úvery sú určené na podporu lokálnej ekonomiky za symbolický (alebo žiadny) úrok.
- Podpora rozvoja etických bánk, klienti sú partnermi banky, aktívne rozhodujú kam investície budú smerovať. Podpora „etických“ projektov prinášajúcich skutočné pozitívne hodnoty.
- Umožnenie vzniku „alternatívnych“ lokálnych doplnkových mien a systémov (LETS, ekobanka, WIR), ide o snahu vrátiť peniazom ich sociálnu funkciu a podporu lokálnej ekonomiky.
- Rozhodovanie o použití peňazí (štátny rozpočet, rozpočty regiónov a obcí) do rúk ľudí. Podpora participatívným rozpočtom. Príklad: participatívny rozpočet Bratislavy.
David Schweickart – ekonomická demokracia. Vymedzenie základného legislatívneho rámca pre zavedenie ekonomickej demokracie v SR.
Capitalism, as a social system, has reached the stage of chaos, stagnation, extreme property inequality and extreme power emanating from this concentrated in hands of a narrow group of oligarchy. State, its functions and public power are weakened. David Schweickart in his book „ After Capitalism Economic Democracy“, offers economic and social model, which replaces private investments by social investments (social control of investment), preserves market and introduces economic democracy in the management companies. If we simplify it, we can speak about market socialism as the definitive aim. Schweickart proposes „a wider model“, as well, which contains also capitalistic production relations. Ambition of this work is mapping present legislation and proposing essential amendments to our rule of law, which would put into practice the wider model of economic democracy.
Key words: Capitalism; Economic democracy; Social control of investments; Market; Market socialism; Amendments to the rule of law
Kapitalizmus končí. Začínam týmto rezolútnym vyhlásením a keďže sa necítim byť dostatočne fundovaný na vyčerpávajúcu analýzu prečo si myslím, že je to tak (a pre našu prácu to ani nie je nevyhnutné), poviem to stručne. Trochu vznešene sa dnes hovorí o súčasnej kríze ako o kríze morálky. Myslím si, že to tak nie je. Ľudia sa počas dejín ľudstva nemenia. Sú morálni alebo nemorálni do takej miery, ako im to spoločenský systém dovolí, aj keď, samozrejme, oni sami sú tvorcovia tohto systému. Každé spoločenské zriadenie je založené na nejakých hodnotách a princípoch. V kapitalizme je to pažravosť, egoizmus, individualizmus a honba za peniazmi aj cez mŕtvoly, čo sa prejavuje chorobným uctievaním neustáleho hospodárskeho rastu, súkromného vlastníctva a neobmedzeného zisku. Čo je najhoršie, nahromadené problémy vlastníci kapitálu neváhali a neváhajú riešiť vojnami. Majetková polarizácia dospela do obludných rozmerov a neustále sa prehlbuje, pričom hrozivé je to, že extrémny majetok prináša jeho vlastníkom extrémnu moc. Stav kapitalizmu v jeho dnešnej neoliberálnej podobe ukazuje, že tento systém je nereformovateľný.
Prečo socializmus? Máme osobnú skúsenosť so socializmom. Skúsme sa zamyslieť nad tým, či negatívne javy nášho prednovembrového socializmu boli nevyhnutne znakom systému všeobecne, alebo skôr našim špecifikom. Obmedzenie slobody pohybu, cenzúra pri výmene kultúrnych hodnôt, ťažkopádne centrálne plánovanie a riadenie, to všetko napríklad v Juhoslávii vôbec nebolo. Dokonca tam bola do značnej miery rozšírená družstevná podniková samospráva. Socializmus mal inú podobu, ľudia boli slobodnejší a ekonomika otvorenejšia. Aj u nás v roku 1968 sa rysovala nádejná reforma, nasledujúca „normalizácia pomerov“ ju však zmarila. Nakoniec bolo všetko ukončené majetkovo-mocenskými prevratmi v r. 1989. To neznamená, že idea socializmu je mŕtva. Na rozdiel od kapitalizmu je socializmus založený na takých hodnotách, ako sú spravodlivosť, rovnosť, solidarita a kolektivizmus, pričom základom príjmu jednotlivca je práca a nie špekulácie na finančných trhoch.
Prečo David Schweickart? Vo svojej knihe Po kapitalizme ekonomická demokracia navrhol nielen samotný ekonomický model, ale aj formu spoločenského zriadenia, ktorú by sme mohli nazvať moderný trhový socializmus. Po oslobodení sa od určitých amerických špecifík je inšpiráciou pre navrhnutie cesty zmeny neľudského neoliberálneho kapitalizmu na socializmus so zachovaním trhu, čiže socializmus neobmedzujúci podnikateľské aktivity šikovných ľudí a ich prirodzenú súťaživosť. Súčasne sa zabráni extrémnej majetkovej polarizácii, z nej vyplývajúcej extrémnej moci a bude odstránená nadvláda človeka nad človekom. O výhodách nahradenia súkromných investícií verejnými a o zániku finančných trhov sa vzhľadom na ich podiel na súčasnej kríze netreba zvlášť rozpisovať. Ide teda o zmenu jestvujúceho spoločenského systému na taký, ktorý bude v maximálnej možnej miere korigovať negatívne ľudské vlastnosti, na ktorých je postavený kapitalizmus.
Systém verejných investičných fondov je prostriedkom korekcie dôsledkov hypermobility kapitálu. Kapitál dnes zostane v príslušnej lokalite dovtedy, kým nevyčerpá výhody jej „konkurencieschopnosti“, t. j. lacnej pracovnej sily, daňových úľav a pod. Potom odchádza, ale dôsledky zostávajú. Podľa neoliberálnych poučiek by mal pracovník byť mobilný a odchádzať tam, kam smeruje kapitál, teda súkromné investície. V rámci Slovenska to znamená devastáciu určitých lokalít a pretrhnuté rodinné a sociálne väzby, pretože ľudia odchádzajú za prácou veľmi často aj do zahraničia. Verejné investičné fondy predstavujú opačnú filozofiu: Prostredníctvom spravovania týchto fondov na úrovni štátu, územného celku alebo mesta (obce) ovplyvňovať ekonomický rozvoj jednotlivých regiónov a tým zabezpečiť prísun investícií aj tam, kde by súkromný kapitál z najrôznejších dôvodov neprišiel. Tým odpadne nedôstojné ponižovanie sa spočívajúce v kľačaní na kolenách a v prosení zahraničných investorov o vybudovanie montážnej dielne a poskytnutie práce za žobrácku mzdu.
Proti zamestnaneckej samospráve budú niektorí zrejme namietať hlavne tým, že v rámci kolektívneho vlastníctva je tendencia si rozdeľovať zisk na úkor budúceho rozvoja podniku a tým ho doviesť do krachu. Nuž, ak sledujeme počínanie mnohých našich ponovembrových súkromných podnikateľov, môžu byť v tomto smere príkladom. Naopak, v družstevnom združení Mondragón sa prenášajú cez súčasnú krízu dohodou o zníženom úväzku bez prepúšťania a celý úspešný príbeh týchto družstiev je dôkazom, že zamestnanecká samospráva funguje. Nemôže byť predsa také ťažké presvedčiť ľudí, aby si nezničili vlastný podnik, najmä ak majú mnohoročnú skúsenosť s nezamestnanosťou v slovenskej hladovej doline. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť ešte jednu významnú skutočnosť. V rámci zamestnaneckej samosprávy navrhovanej Schweickartom nie je možné podnik predať. V prípade nepokračovania v podnikaní z akéhokoľvek dôvodu je povinnosť ho vrátiť štátu. To zamedzí špekuláciám tak, ako ich poznáme z našej divokej privatizácie, prípadne jeho špekulatívnemu predaju po „racionalizácii a zoštíhlení“ z dôvodu rýchleho prospechu.
Pokiaľ ide o trh, navrhovaný férový obchod sa týka najmä obchodovania medzi bohatými a chudobnými štátmi, čím sa tu nebudeme zaoberať. Keďže však ide o súťaživú trhovú ekonomiku, je nevyhnutné zvoliť správnu politiku ochrany hospodárskej súťaže. Pri schvaľovaní koncentrácií nedovoliť oligopolnú štruktúru na akýchkoľvek trhoch v rámci jednotlivých odvetví ekonomiky, ako aj brať do úvahy negatívny vplyv konglomerátnych zoskupení a špekulatívnych akvizícií. Chrániť efektívnu hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľa a nepreferovať len nízke ceny, ale zohľadňovať pri rozhodovaní aj aspekty kvality, ochrany životného prostredia a celkovej kultivácie trhu. Konkurencia za cenu neustále sa znižujúcich nákladov na pracovnú silu vedie do záhuby. V neposlednom rade bude postupne strácať svoj vplyv na konkurenčné prostredie finančný kapitál, pretože v navrhovanom ekonomickom modeli sa budú peniaze vracať do reálnej ekonomiky a stratí sa priestor pre finančné špekulácie, ktoré negatívne ovplyvňujú aj komoditné trhy (cenové bubliny, umelé zvyšovanie cien napr. benzínu, nehnuteľností, potravín a pod.).
Schweickart navrhuje ekonomickú demokraciu a z nej vyplývajúcu formu spoločenského zriadenia v dvoch podobách. Prvou je základný model ekonomickej demokracie, ktorý predpokladá zrušenie prevažnej väčšiny súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov (podniky v spoločenskom – štátnom vlastníctve a v zamestnaneckej samospráve) a odstránenie súkromných investícií (verejné investičné fondy) a vlastne spoločnosť bez kapitalistov. Ide zrejme o ideálny konečný stav.
Keďže je realista (a my tiež), pripúšťa aj tzv. rozšírený model, v ktorom existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov aj pri väčších podnikoch bez právneho obmedzenia do takej miery, akú umožnia trhové podmienky. Kapitalisti existujú, ale ich možnosť vykorisťovať je obmedzená prítomnosťou dostupných zamestnaneckých alternatív. Pre postupné rozširovanie sektoru podnikov zamestnaneckej samosprávy v spoločenskom (štátnom) vlastníctve je dôležité to, že vlastníci, ak chcú, môžu podnik predať len štátu. Popri štátnom vlastníctve výrobných prostriedkov existuje aj druhá forma spoločenského vlastníctva, a to vlastníctvo družstevné, ktoré pochopiteľne nie je dôvod rušiť. Vo finančnom sektore pôjde hlavne o vytvorenie možností rozdeľovania prostriedkov z verejných investičných fondov prostredníctvom na ten účel zriadených subjektov, možnosť zakladania družstevných bánk a postupný návrat financií do reálnej ekonomiky, zákaz špekulatívnych finančných nástrojov a postupný zánik búrz.
Všetky navrhované zmeny sa musia premietnuť do právneho poriadku Slovenskej republiky. Treba vychádzať z toho, že Schweickart svoj model dopodrobna nerozpracúva a v podstate uvádza, aj keď čiastočne rozpracované, princípy jeho fungovania. Podobne ambíciou tejto práce nie podrobne a vyčerpávajúco navrhnúť legislatívne zmeny, ktoré by uviedli do života Schweickartom navrhnutý ekonomický a spoločenský model. Pôjde skôr o to, aby sa zmapoval relevantný právny rámec a navrhli legislatívne zmeny, ktoré by otvorili priestor pre rozšírený model ekonomickej demokracie. Niektoré návrhy smerujú priamo do paragrafovaného znenia, iné sú formulované vo všeobecnej rovine.[1]
Ako už bolo povedané vyššie, nový spoločenský poriadok – moderný trhový socializmus musí byť založený na úplne iných princípoch a hodnotách ako kapitalizmus. Tieto hodnoty a princípy, nazvime ich spoločenské dobrá, musia byť právne inštitucionalizované, t.j. ukotvené v právnom poriadku štátu ako súbor právnych noriem efektívne vynútiteľných štátnou mocou. Toto je nevyhnutný východiskový bod aj pre samotnú ekonomickú demokraciu. Pôjde o významné zmeny najmä vo vlastníckych vzťahoch, formách podnikania a v prerozdeľovaní vytvorených majetkových a iných hodnôt. Potrebné zmeny treba urobiť najprv v ústave ako základnom zákone štátu a v nadväznosti na to v zákonoch jednotlivých právnych odvetví, t. j. občianske a obchodné právo, právo obchodných spoločností, finančné právo vrátane daňových zákonov.
Ústava SR
Dôležitosť ústavných zmien je nepopierateľná. Ústava je základný zákon štátu, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné právne predpisy, ktoré s ňou musia byť v súlade. Princípy a hodnoty zakotvené v ústave sú základným obsahom celého právneho poriadku štátu. Okrem toho v poslednej dobe sme svedkami toho, že sa stalo takmer módou napádať zákony pre protiústavnosť. Ak teda chceme, aby zákonné zmeny potrebné pre ustanovenie Schweickartom navrhovaného modelu socializmu boli stabilné, musíme začať ústavou. Definitívne riešenie si pravdepodobne vyžaduje vypracovanie novej ústavy. Zatiaľ ako prvý krok uvádzame nevyhnutné zmeny jestvujúcej ústavy (zvýraznené písmo).
Potrebné zmeny:
- „Čl. 4 znie:
Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje, vodné toky, pôda, lesy, strategické, najmä energetické odvetvia hospodárstva sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.“
Odôvodnenie:
Jedným zo základných rozdielov medzi socializmom a kapitalizmom je rozsah štátneho vlastníctva. Pre ekonomickú demokraciu v odvetviach poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva je nevyhnutné štátne vlastníctvo pôdy, lesa a vody, ktoré podnikatelia dostanú do nájmu od štátu za symbolické euro len na účel podnikania. Či energetické a ďalšie veľké strategické podniky budú vhodné pre ekonomickú demokraciu, je treba ešte zvážiť, musia však byť vo vlastníctve štátu. Prečo musí byť vo vlastníctve štátu pôda ako výrobný prostriedok, je zrejmé. Je nezlučiteľné s princípmi ekonomickej demokracie, aby súkromný vlastník za trhovú cenu prenajímal pôdu firme na nej hospodáriacej, či štátnej alebo družstvu. Ekonomická demokracia je založená na princípe spravodlivosti a vlastník pôdy v tomto prípade parazituje na výsledku práce iných. Okrem toho poberané nájomné vstupuje do nákladov produkcie podnikateľa hospodáriaceho na vlastníkovej pôde a znevýhodňuje ho oproti iným, hospodáriacim na svojej pôde.
- „Čl. 20 znie:
(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedenom v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
(3) Zákon ustanoví nakladanie s výrobnými prostriedkami, ktoré sú vo vlastníctve štátu a ktoré sú určené pre podnikanie na základe zamestnaneckej samosprávy. Zákon ďalej ustanoví činnosť fondov pre nové investície v rámci spoločenskej kontroly investícií, ako aj spôsob ich financovania.
(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.“
Odôvodnenie:
V rámci navrhovaného rozšíreného modelu ekonomickej demokracie štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov by nemalo vylučovať jestvujúce družstevné vlastníctvo, ktoré už má prvky ekonomickej demokracie. Tieto dva sektory a dve formy spoločenského vlastníctva môžu existovať popri sebe. Jestvujúci článok 20 po navrhovanom doplnení by to umožňoval. Otvorená zostáva otázka rozsahu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov na účel podnikania - jeho absolútne vylúčenie určite nemá zmysel (napr. živnostníci prípadne iné formy malého a stredného podnikania). V tomto štádiu nemá zmysel presne vymedzovať jeho rozsah, pretože teraz ide o vytvorenie legislatívnych predpokladov pre zavedenie ekonomickej demokracie, čiže otvorenie priestoru pre systémovú zmenu ekonomiky a celej spoločnosti.
- „Čl. 55 znie:
(1) Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky s právom na primeraný zisk a s právom na spravodlivý prospech z vytvoreného spoločenského bohatstva pre všetkých, s vyváženým zastúpením všetkých foriem vlastníctva s všetkých foriem podnikania.
(2) Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.“
Odôvodnenie:
Uvedený článok je základnou charakteristikou ekonomiky SR. Doplnená veta tvorí základ pre spravodlivé prerozdeľovanie vytvorených hodnôt a oproti súčasnému stavu zvýši príjmy práce a štátu oproti príjmom kapitálu. Určite vzniknú námietky voči pojmom „primeraný zisk“ a „spravodlivý prospech“. Obidva pojmy súvisia s kategóriou spravodlivosti, ktorú fundovane rozpracovalo už mnoho autorov, preto by bolo zbytočné k tejto téme niečo dopĺňať z filozofického hľadiska.
Čo však môžeme a musíme urobiť, je určiť účel navrhovanej legislatívnej zmeny. Neoliberálne princípy a deregulácia spôsobili zjavne nespravodlivú extrémnu majetkovú polarizáciu a prepad čoraz väčších skupín obyvateľstva do nedôstojných životných podmienok až biedy. To je v rozpore s princípom spravodlivosti a rovnosti. Účelom uvedeného ustanovenia je docieliť takú sociálnu štruktúru spoločnosti, aby sa nevytvárali diskriminované sociálne skupiny v zmysle extrémnych majetkových rozdielov, čo sa musí premietnuť aj do ďalších súvisiacich zákonov. Jednoznačne môžeme povedať, že primeraný zisk a spravodlivý podiel na vytvorených hodnotách nemá ten, kto má daňové prázdniny (dane a odvody sú nástrojom jeho regulácie v prospech spoločnosti), zvyšuje si zisk cez daňové raje alebo ťaží z monopolného postavenia a spravodlivý prospech z vytvorených hodnôt nemá ani ten, kto berie ako manažér 400-násobný plat oproti radovému zamestnancovi, ktorý naopak so svojim platom živorí na hranici biedy. Získané financie posilnia pozíciu štátu aj pre podporu ekonomickej demokracie a pre plnenie jeho funkcií vôbec, napríklad v sociálnom zabezpečení, zdravotníctve a vo vzdelávaní.
Ako už bolo spomenuté vyššie, nie je možné hneď alebo úplne vylúčiť iné formy vlastníctva a podnikania ako podnikanie na spôsob ekonomickej demokracie so štátnym vlastníctvom výrobných prostriedkov. Uvedené tri zmeny vytvoria priestor pre jej postupné zavádzanie a zamedzia napádaniu nevyhnutných nadväzujúcich zákonov pre protiústavnosť.
Zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník
Podobne ako bolo uvedené pri Ústave SR aj v Občianskom zákonníku posudzujeme nevyhnutnosť prípadných zmien v rámci jestvujúceho systému, t. j. či sú tu zákonné prekážky na zavedenie základných prvkov ekonomickej demokracie do života. Nezaoberáme sa teda „čistým modelom“ popísaným v Schweickartovej knihe, t. j. výlučne štátnym vlastníctvom výrobných prostriedkov (to by zrejme vyžadovalo nový občiansky zákonník).
Ak teda vychádzame zo skutočnosti, že v systéme ekonomickej demokracie budú v rámci jej postupného zavádzania jestvovať všetky formy vlastníctva, potom súčasná právna úprava vlastníckych vzťahov v Občianskom zákonníku je vyhovujúca a nekladie v tomto smere prekážky. Ide o nasledovné ustanovenia:
„DRUHÁ ČASŤ
Prvá hlava
VLASTNÍCKE PRÁVO
§ 123
Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
§ 124
Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.
§ 125
(1)Osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.
(2)Osobitný zákon ustanovuje, ktoré veci môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb.“
Z citovaných ustanovení vidíme, že umožňujú zákonom vymedziť predmet štátneho vlastníctva na účel ekonomickej demokracie, pričom štát ako vlastník má rovnaké práva a povinnosti ako ostatní vlastníci a požíva rovnakú právnu ochranu.
Zákon č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník
Obchodný zákonník upravuje formy podnikania a postavenie podnikateľov v druhej časti – obchodné spoločnosti a družstvo. Pre zavedenie ekonomickej demokracie má význam ako podnikateľský subjekt družstvo, a to z hľadiska nasledovných ustanovení:
„HLAVA II
DRUŽSTVO
§ 221
(1)Družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb založeným na účel podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov.
§ 222
(1)Družstvo je právnickou osobou. Za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým svojim majetkom.
§ 223
(1)Základné imanie družstva tvorí súhrn členských vkladov, na ktorých splatenie sa zaviazali členovia družstva.
(2)Členský podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve. Jeho výška sa určuje podľa pomeru členského vkladu k základnému imaniu družstva ...
Členská schôdza
§ 239
(1)Najvyšším orgánom družstva je schôdza členov družstva (ďalej len „členská schôdza“).
§ 240
(1)Pri hlasovaní má každý člen jeden hlas, pokaľ stanovy neurčujú inak.“
Z vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že družstvo je vhodným podnikateľským subjektom pre ekonomickú demokraciu, aj keď tu nejde o štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov. Je možné legislatívne ustanoviť, aby odvádzalo daň, prípadne časť dane do štátneho fondu investícií.
Aj keď samotná právna úprava družstva v Obchodnom zákonníku je vyhovujúca, problém a legislatívny chaos vznikol schválením zákona č. 42/1992 Zb. (transformačný zákon) a zavedením osobitného druhu obchodovateľných cenných papierov, družstevných podielníckych listov. Tým sa umožnil zásah do právnej formy družstva, ako ju upravuje Obchodný zákonník. „Transformované“ družstvá fakticky prestali byť družstvami a nie sú zlučiteľné s princípmi ekonomickej demokracie. Tu treba jednoznačne povedať, že je nevyhnutný návrat k predchádzajúcemu stavu (uvedený zákon musí byť zrušený), aby všetky družstvá boli skutočne družstvami a podliehali jednotnému právnemu režimu.
Osobitne dôležité je vlastníctvo pôdy, zdôvodnenie jej štátneho vlastníctva bolo uvedené vyššie pri ústave. Na Slovensku vládne vo vlastníckych vzťahoch k pôde neskutočný chaos. Od rozdrobenosti vlastníctva pôdy, ktoré má korene ešte v uhorskom práve až po reštitúcie a neznámych vlastníkov dnes. Nemá význam tento stav ďalej udržiavať. Pôda (lesy, vody) je najvzácnejší majetok, ktorý máme a musí patriť všetkým. Musí byť znárodnená. Tým dosiahneme spravodlivý základný stav aj pre podnikanie v rámci ekonomickej demokracie. Pôda ako výrobný prostriedok by bola prenajímaná za symbolické euro len na účel podnikania a nájom by mohol byť zrušený len v prípadoch, keď nebude využívaná na ustanovený účel.
Obmedzené súkromné vlastníctvo pôdy je možné pripustiť pre malé rodinné farmy lokálneho významu. V týchto prípadoch nemá význam ortodoxne trvať na štátnom vlastníctve pôdy.
Zákon č. 111/1990 Zb.
o štátnom podniku
Pokiaľ družstvo je ideálnym podnikateľským subjektom z hľadiska ekonomickej demokracie v zmysle účasti zamestnancov na riadení, z hľadiska vlastníckych vzťahov je to štátny podnik. Základné ustanovenia zákona o štátnom podniku upravujúce jeho postavenie:
㤠2
(1)Podnik je výrobcom tovaru (výrobky, práce a služby), ktorý svoju podnikateľskú činnosť prevádzkuje samostatne na základe hospodárenia na vlastný účet; pritom berie na seba primerané hospodárske riziko.
(2)Pracovný kolektív podniku tvoria zamestnanci, ktorí v podniku vykonávajú práce v hlavnom pracovnom pomere.
§ 4
(1)Zakladateľom podniku je ústredný orgán štátnej správy.
§ 5
(1)Podnik je právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.
(2)Podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov. Štát nezodpovedá za záväzky podniku, pokiaľ zákon neustanovuje inak.
§ 6
(1)Podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.“
Ak teda skombinujeme niektoré zákonné ustanovenia upravujúce postavenie štátneho podniku s ustanoveniami o družstve, dostaneme právnu úpravu podniku navrhovaného Schweickartom, t. j. spoločenské (štátne) vlastníctvo výrobných prostriedkov a zamestnaneckú samosprávu.
Stojí za zváženie, či v rámci súčasnej právnej úpravy štátneho podniku zaviesť do tohto typu podnikateľského subjektu zamestnaneckú účasť na riadení (ako pri družstve), alebo zaviesť nový typ „štátneho podniku“ s účasťou zamestnancov na riadení popri jestvujúcom štátnom podniku. Zrejme je účelné štátny podnik v jeho súčasnej podobe ešte ponechať a v samostatnom zákone upraviť nový typ vyššie uvedenej podnikateľskej právnickej osoby.
Finančné právo
Finančné právo je rozsiahle odvetvie práva regulujúce celý finančný trh, t. j. bankovníctvo, poisťovníctvo, obchodovanie s cennými papiermi, kolektívne investovanie, starobné dôchodkové sporenie, platobné služby, spotrebiteľské úvery ako aj právnu úpravu daní. Vzhľadom na rozsiahlosť a zložitosť problematiky nebudeme v tejto časti vstupovať do paragrafovaného znenia konkrétnych ustanovení jednotlivých zákonov a ďalších právnych predpisov, ale návrhy budú formulované voľnejšie.
Hneď na úvod je nevyhnnutné sa zmieniť o probléme, ktorý je síce globálneho charakteru, ale v súvislosti s ekonomickou demokraciou by mal byť riešený aj v rámci legislatívy SR. Ide o špekulatívne finančné nástroje, ktoré zamorili svetové finančné trhy. Finančné deriváty, s ktorými sa na týchto trhoch obchoduje, dosiahli hodnotu desaťnásobku HDP celej svetovej ekonomiky. Pritom sú to peniaze, ktoré kolujú mimo reálnej ekonomiky v uzavretom svete globálneho finančného kasína. Neinvestujú sa do žiadnej výroby ani služieb. Je to v rozpore s princípmi ekonomickej demokracie tak isto, ako už bolo spomenuté pri vlastníctve pôdy prenajatej vlastníkom výrobcovi za úhradu. Aj tu špekulanti na finančných trhoch parazitujú na výsledkoch práce iných, pretože za astronomicky vysoké príjmy zo špekulácií si môžu dovoliť kúpiť obrovské hmotné statky vytvorené v reálnej ekonomike poctivou prácou iných. Okrem toho samotné finančné trhy so spomenutým objemom derivátov predstavujú veľkú hrozbu pre celú svetovú ekonomiku. Priznávajú to už aj samotní hráči (výstižný názov) na týchto trhoch, ako napríklad George Soros a div sa svete, aj mnohí slovenskí ekonomickí analytici. Riešenie však neponúka nikto – buď sa mlčí alebo sa naznačujú rôzne katastrofické scenáre. Maximálne sa uvažuje o dani z finančných transakcií (Tobinova daň), čo však nie je systémové riešenie, alebo niektoré štáty zakázali niektoré finančné nástroje, napríklad Nemecko tzv. CDS (credit default swaps).
V spoločnosti, ktorá chce uviesť do života ekonomickú demokraciu a spravodlivosť takéto obchody nemajú miesto. Jediným systémovým riešením je legislatívny zákaz špekulatívnych finančných nástrojov v zákone o cenných papieroch, ktorý túto oblasť vecne upravuje. Mohlo by to byť upravené buď taxatívnym výpočtom zakázaných finančných nástrojov, alebo všeobecnou definíciou špekulatívneho finančného nástroja. Nemal by to byť až taký problém. Ak niekto staví na bankrot štátu (akoby poistil cudzí dom proti požiaru), jednoznačným pojmovým znakom takéhoto obchodu je špekulácia a nie napríklad zabezpečenie svojho iného obchodného záväzkového vzťahu. Cieľom takejto právnej úpravy je vrátenie peňazí do reálnej ekonomiky. Samozrejme, že malé Slovensko svetové finančné trhy neovplyvní. Zarážajúce je však to, že taký vážny problém nikto nenavrhuje zásadne riešiť.
Pokiaľ ide o bankovníctvo Slovenská republika zvolila prísnejšiu reguláciu ako predpisuje právo Európskej únie, pokiaľ ide o právnu formu banky. Náš zákon o bankách pripúšťa len jednu právnu formu banky, a to akciovú spoločnosť s vysokým základným imaním predpísaným pre založenie banky 16 600 000 eur, čo môžu splniť len veľké banky (materské banky bánk na Slovensku) alebo silné finančné skupiny. Príslušná smernica EÚ pritom konkrétnu právnu formu banky vôbec nepredpisuje, čomu by sa mala prispôsobiť aj naša právna úprava. Minimálne je nevyhnutné aspoň to, aby bolo povolené podnikanie úverových družstiev tak, ako je to napríklad v Českej republike. Ak sú takéto podnikateľské subjekty dostatočne regulované, nie je dôvod pre prehnane konzervatívny prístup, aký bol zvolený na Slovensku. Iné právne formy bankových subjektov sú nevyhnutné preto, aby si ich mohli pre svoje potreby zakladať podniky fungujúce v systéme ekonomickej demokracie, či už štátne alebo družstevné. Okrem akciovej spoločnosti by mala byť povolená banka aj ako štátny podnik alebo družstvo.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia verejné investičné fondy, ktoré Schweickart navrhuje v rámci spoločenskej kontroly nad investíciami. Nespresňuje pritom ich postavenie v rámci platného právneho poriadku ani neuvádza ich právnu formu. Zdrojom ich financovania bude nová daň zo základných prostriedkov a budú základom pre nové investície. Uvádza, že „investičné fondy budú verejné, nie súkromné; aj návrat do ekonomiky bude verejnou a nie iba súkromnou záležitosťou“.[2] Kritériá rozdeľovania budú spravodlivosť a efektívnosť, pričom pripúšťa aj prvok plánovania. „V extrémnej situácii môže plánovací výbor demokraticky a zodpovedne rozdeliť všetky fondy na základe detailnejšieho plánu. Nebude to však plán pre celú ekonomiku ako sovietske centrálne plánovanie, lež iba pre nové investície (v krajine, ako sú Spojené štáty americké, pôjde zhruba o desať až pätnásť percent z hrubého domáceho produktu).[3] Pripúšťa ďalej aj inú možnosť distribúcie: „tieto fondy možno distribuovať aj prostredníctvom siete verejných bánk, ktoré požičajú finančné prostriedky za tých istých podmienok, ako by ich požičali kapitalistické banky“.[4] Banky by si teda konkurovali, ale na rozdiel od súkromných bánk by verejné – štátne banky svoje zisky vracali do národného investičného fondu. Tieto dve možnosti považuje Schweickart za dve krajné riešenia distribúcie investičných fondov. Prihovára sa za taký rozdeľovací mechanizmus, aby sa spravodlivosť a efektívnosť dostali do rovnováhy. Fondy by sa delili podľa počtu obyvateľov regiónu a obce a súčasne by sa zohľadňovali aj ekonomické okolnosti, napríklad potreby modernizácie konkrétnych podnikov. Tu Schweickart uvádza ďalší typ subjektu, ktorý vstupuje do rozdeľovacieho procesu. Po alokácii národného investičného fondu do regiónov budú tieto rozdelené do regionálnych bánk. „Banky budú dávať podnikom granty, nie však úvery... Bankový grant je v podstate úver vyžadujúci si splácanie úroku, nie však uhradenie istiny“.[5] Podľa nášho právneho poriadku ako aj historicky zaužívaného pojmu tu však nemôže ísť o úver, ale skôr o kompromis medzi vyššie uvedenými alternatívami.
Zosumarizujme celý postup. Financie z dane zo základných prostriedkov sa zhromaždia na celoštátnej úrovni v národnom investičnom fonde a distribuujú sa ďalej na regionálnej úrovni a obecnej úrovni (regionálne a obecné fondy). O tom, aké množstvo financií sa na každej úrovni postupne rozdelí rozhodujú podľa Schweickarta „zákonodarné orgány“, zrejme teda parlament a územné a obecné zastupiteľstvá. Konkrétne financie pre jednotlivé podniky by potom na základe predložených projektov prideľovali prostredníctvom grantov (nie úverov) národné, regionálne a lokálne „investičné banky“, ktoré však, keďže neposkytujú úvery, bankami podľa platného práva nie sú.
Otázka je, ako sa s vyššie popísaným stavom vyrovnať v rámci legislatívy Slovenskej republiky. Ako už bolo spomenuté, vychádzame zo zmiešaného modelu ekonomickej demokracie, to znamená jej postupné zavádzanie v rámci jestvujúcej trhovej ekonomiky kapitalistického typu. V časti pojednávajúcej o zákone o štátnom podniku sme uviedli nový typ právnickej osoby založenej podľa osobitného zákona, čiže nový typ podnikateľa podnikajúceho na princípoch ekonomickej demokracie, teda s účasťou zamestnancov na riadení, pričom výrobné prostriedky by boli vo vlastníctve štátu. Tento podnikateľ by odvádzal novú, doteraz neexistujúcu, daň zo základných prostriedkov. V rámci právnych predpisov daňového práva ustanoviť takúto daň nie je žiadny problém.
Prostriedky získané z uvedenej dane by sa zhromažďovali v národnom (štátnom) investičnom fonde a sieťou regionálnych a miestnych fondov ďalej distribuovali jednotlivým podnikateľom. Nemusí nevyhnutne ísť presne o taký spôsob, ako navrhuje Schweickart. V každom prípade ide o špecifickú doteraz právne neupravené problematiku, ktorá musí byť regulovaná osobitným zákonom, nazvime ho zákon o verejných investičných fondoch. Tento zákon by upravoval sieť investičných fondov na všetkých úrovniach, t. j. štátnej, regionálnej (územné celky) a miestnej (mestá a obce), teda organizačnú formu. Dôležitá a vlastne kľúčová je otázka distribúcie a správcov týchto fondov, to znamená, kto by vlastne rozhodoval o pridelení financií z týchto fondov na nové investície a na základe akých kritérií. Vychádzalo by sa zo spomenutých princípov spravodlivosti (zohľadňuje počet obyvateľov regiónu) a efektívnosti (najlepšie projekty). Keďže hovoríme o ekonomickej demokracii, mali by to zrejme byť parlamenty na všetkých úrovniach podľa významu a veľkosti konkrétnych podnikov, prípadne orgány zriadené týmito parlamentmi. Išlo by minimálne o strategické plánovanie a v rámci neho o podporu perspektívnych projektov tak, aby sa jednotlivé regióny rozvíjali, čiže aby kapitál prišiel k ľuďom a nie aby vznikali hladové doliny, ako je to teraz. Schweickartom navrhované „investičné banky“ poskytujúce granty vlastne nie sú bankami a v našich podmienkach sa javia zbytočné. Distribúcia verejných investícií miestnymi zastupiteľstvami, prípadne nimi zriadenými orgánmi, ktoré by posudzovali predložené projekty a potreby ďalšieho rozvoja regiónu nemusí byť ideálny spôsob, tak ako ideálna nie je demokracia samotná. Tu je možná ďalšia diskusia, čo je však viac priestor pre ekonómov. Účelom tohto príspevku je vymedzenie legislatívneho rámca pre zavedenie ekonomickej demokracie.
Záver
Schweickart vo svojej knihe navrhuje ekonomickú demokraciu nielen ako hospodársky model, ale v konečnom dôsledku novú formu spoločenského zriadenia, moderný trhový socializmus, čo je závažná spoločenská zmena. Keď som sa začínal zamýšľať nad rozsahom legislatívnych zmien, podľa môjho názoru nevyhnutných pre otvorenie priestoru na rozšírený model ekonomickej demokracie, sám som bol zvedavý o aké zmeny pôjde. Nakoniec som prekvapený tým, že pokiaľ ide o samotný rozsah nevyhnutných legislatívnych prác, nemusí ísť o veľmi rozsiahle zásahy do jestvujúceho právneho stavu. Iná vec je možnosť ich realizácie v našich súčasných pomeroch.
Navrhnuté zásahy do vlastníckych vzťahov, nové formy podnikania, zmeny v prerozdeľovaní vyvolajú v rámci našej neoliberálnymi bludmi zdeformovanej spoločnosti určite prudké reakcie. Siahať na súkromné vlastníctvo? Dovoliť zamestnancom účasť na riadení firmy? Dovoliť verejnosti alebo jej voleným zástupcom hovoriť do toho kam majú ísť nové investície? Jasný nezmysel, nehoráznosť! Kapitalista to vie predsa najlepšie! Trh zdroje rozdelí predsa racionálne. Ak je to pravda, prečo máme v našich mestách toľko nezmyselne nastavaných budov – neobsadených administratívnych priestorov a pritom pribúdajú stále ďalšie? V čom je racionalita investovania do tisícov a tisícov billboardov, bigboardov a hyperboardov, ktoré už všetci vnímame len ako reklamný hnus? Prečo kapitalista investuje do výstavby bytov, ktoré potom zostávajú celé roky prázdne? Aby uspokojil verejný záujem a potreby mladých ľudí, ktorí si chcú založiť rodinu? Čo všetko je schopný urobiť pre zisk a načo mu je miliónkrát väčší majetok, než je schopný racionálne a zmysluplne užívať? Ako naloží s mocou, ktorú mu taký majetok zákonite prináša? Chcú už vlastniť celú zemeguľu? Kto vlastne vedie všetky vojnové konflikty a v mene čoho? O tom sa už diskusia vôbec nevedie.
Je to absurdný stav, absurdný svet. Posuňme teda diskusiu ešte ďalej a položme si otázku, po ktorej nás pravoverní neoliberáli možno vyhlásia za bláznov: Je vôbec kapitalista potrebný a čo by sa stalo, keby vôbec nebol? Chýbali by niekomu vlastníci astronomicky nekonečného finančného kapitálu umiestňovaného a kolujúceho po celom svete mimo reálnu ekonomiku, ale aj vlastníci u nás sprivatizovaného majetku, po ktorom zostali len časti vytunelovaných podnikov? Existuje dnes taký podnikateľ, ako boli kedysi Baťa alebo Ford? V mikrosvete družstevného združenia Mondragon so stotisícmi zamestnancami žiadny kapitalista neexistuje. A ide to.
Vyššie uvedené negatívne javy nemôžu byť vyčerpávajúcou analýzou stavu súčasného sveta. Svedčia však o tom, že v súčasnom spoločenskom systéme zvanom neoliberálny kapitalizmus niečo vážne škrípe, najmä sa dostáva do rozporu so zásadou spravodlivosti, ako aj so slobodou a demokraciou, ktoré sa stávajú v skutočnosti len výsadou bohatých. Spoločenské vzťahy sú vážne narušené a napätie v spoločnosti stúpa skoro všade na svete. Aký je teda všeobecný legislatívny zámer zmien v našom právnom poriadku tak, ako boli navrhnuté vyššie? Zjednodušene povedané otvoriť priestor pre postupné nastolenie sociálnej spravodlivosti. Ak máme odstrániť extrémnu nespravodlivosť,[6] najmä sociálnu, potom sú legitímne aj také nástroje ako znárodnenie a zásadné zmeny v prerozdeľovaní vytvoreného spoločenského bohatstva. Ekonomická demokracia navrhovaná Davidom Schweickartom môže k tomu významne prispieť. Miera jej zavedenia do ekonomiky môže byť predmetom diskusie. V každom prípade je nevyhnutné začať konať a vypracovať alternatívu nového spoločenského zriadenia. Kto bude nositeľom takejto systémovej zmeny, to je už iná kapitola...
Na záver tejto práce si dovolím citovať slová, ktoré na strane 132 knihy rezonujú ako základná charakteristika a jedna z hlavných príčin úpadku súčasného spoločenského systému a v širšom zmysle môžu byť aj dôvodom navrhovaných legislatívnych zmien.
David Schweickart:
„Kým investičné rozhodnutia zostávajú v súkromných rukách, každá vláda usilujúca sa o prežitie (teda všetky vlády) má iba jednu možnosť, a to prisluhovať útlocitu kapitalistickej triedy“.
Imrich Juhár
Ďalšie časti sa pripravujú...
