Pár poznámok k štúdii akademika Juraja Hrašku
Naozaj s veľkým záujmom som najprv prečítal a potom aj preštudoval štúdiu akademika Juraja Hrašku Úvahy k optimálnemu využitiu krajinného priestoru a ochrana životného prostredia. Na tomto základe dovoľujem si vysloviť k nej niekoľko poznámok
Pôda - predmet môjho záujmu
Mňa osobitne zaujala problematika pôdy, najmä ornej. V tomto kontexte aj situácia vo vzťahoch k nej po ostatnom prevrate u nás. Myslím si, že vtedy nastala najhoršia situácia v celej našej histórii. Pravda, aj v socialistických časoch sa kedy-tedy objavovali tendencie nevážiť si pôdu. Keď, napríklad, nie veľmi rozhľadení investori chceli stavať nové fabriky na „zelených lúkach“. Ale „dostávali po prstoch.“ Lebo ochrana pôdy – nie slovne, ale fakticky- patrila popredným úlohám vedúcich politických i vládnych kruhov. A teraz? Kde stoja automobilky? Kde veľkosklady zahraničných obchodných spoločností? Kde „haciendičky“ zbohatlíkov? A neprehľadné množstvo iných objektov, ktoré sa nastavali na najúrodnejších poliach. Robí sa toto všetko proti vôli vedúcich politických a vládnucich kruhov? Kdeže!!!
K jednému zaujímavému konštatovaniu
Akademik J. Hraško sa kolektivizáciou zaoberá pomerne stručne. Pritom príslušnú časť sa začína takto: „Do hospodárenia na pôde zasiahla v bývalých socialistických štátoch veľmi významnou mierou kolektivizácia, ktorá najmä v prvých rokoch pretrhla vlastnícke vzťahy k pôde, umožnila dedičom pracovné príležitosti mimo poľnohospodárskej výroby.“
Pokiaľ ide o druhú časť tohto konštatovania, len stručne: rozdrobené parcelové hospodárenie nezodpovedalo potrebám doby, neumožňovalo efektívne využívanie pracovnej sily, bolo málo výnosné a nevyhnutne si vyžadovalo podstatnú premenu. Odchod časti dedičov do iných odvetví bol nevyhnutný.
Prvá časť sa mi nepozdáva tak z teoretického hľadiska, ako aj na základe vlastných skúseností. Až do nedávna som okolo polstoročia často chodieval do svojej rodnej dediny Sádočné, v okrese Považská Bystrica. Tam totiž stojí na „dedovizni“ môj neveľký domec. Mal som teda možnosť sledovať vývin najprv miestneho JRD v našej obci a potom „veľkého“ so sídlom v Domaniži, do ktorého sa naše začlenilo. Spomínam si ako sa, v rôznych súvislostiach hovorievalo – tam je „moja“, alebo „naša“ roľa. Gazdovia si teda vlastnícky pocit stále pestovali. Jeho existencia sa markantne prejavila, keď sa toto družstvo rozpadlo. Treba povedať, že bolo vtedy životaschopné, ale horlivým klerikálom práve to vadilo. A tak, naozaj nie v zhode s mienkou a cítením väčšiny družstevníkov ho rafinovane rozbili. A bolo treba vidieť, ako sa vtedy všetci rozpamätúvali, koľko pôdy do spoločného obrábania zverili a v ktorých častiach chotára sa ich parcely nachádzali! Pritom je zaujímavé, že tí čo najväčšmi rozbitie družstva vítali, nijako sa potom k obrábaniu „svojich rolí“ nemali.
Príčiny oslabenia, či inej deštrukcie vzťahov v oblasti vlastníctva pôdy sú kdesi inde. Rámcove sú dôsledkom postojov poprevratových vlád k poľnohospodárskej výrobe vôbec. Primát tu patrí „manšaftu“ na čele s Jánom Čarnogurským. Tento, ako vieme, svoje vladárenie opieral o „sociálne učenie“ pápežov. Lenže akosi podivne. Spomeňme si len, vyhlásil košické hutníctvo za megalomániu! Ako by neboli väčšie takéto podniky povedzme v nemeckom Porúrí a ešte väčšmi v americkej Pensylvánii! Nie veľký priemysel, ale remeslá, napríklad umelecké kováčstvo, pokladal za základ rozkvetu Slovenska. Remeslá, pravdaže, patria do nášho národného hospodárstva. No všetci vieme, v akom rozsahu a s akou funkciou.
Východiskom mu zrejme boli prvé dve sociálne encykliky. Najmä prvá, Rerum novarum , ktorú svetu oznámil pápež Lev XIII. v roku 1891. Ten v nej priam glorifikoval roľnícku malovýrobu. Lenže pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra z roku 1961 napísal, že „Je nutné zachovať a napomáhať, v súlade so spoločným dobrom a v rámci technických možností, remeselnícke podnikanie, poľnohospodárske podnikanie v rodinných rozmeroch a tiež družstevné podnikanie, a to aj ako spojenie obidvoch.“ (Sociálne encykliky, Trnava, SSV 1997, s. 250.)
Teda už nie absolutizácia takej či onakej malovýroby, lež jej zachovávanie v rámci potrieb a možností v rámci širšie ponímaných komplexov. A z encykliky jasne vyplýva, že sa tým myslí aj kapitalistická veľkovýroba. Neviem teda pochopiť, prečo Ján Čarnogurský, taký vzdelaný klerikál, nebral do úvahy nielen uvedenú encykliku, ale i ďalšie. Napríklad vtedy celkom novú encykliku pápeža Jána Pavla II. Centesimus annus z roku 1991. V nej sa totiž nie raz hovorí o kapitalizme, vrátane vlastníckych vzťahov v jeho rámci. No, to je už vec svedomia tohto politika.
No, poďme späť k vlastníckemu „cíteniu“ k pôde. Vlastnícke pocity sa buď zachovávajú, alebo oslabujú. Roľník, čo pôdu intenzívne obrába poníma vlastníctvo k nej inak ako ten, ktorý ju necháva ležať ľadom. Tu vzniká otázka - podporuje alebo nepodporuje terajší režim úsilia poľnohospodárov? Opäť zo skúsenosti viem, že je možná len záporná odpoveď. V našej obci sa niektorí roľníci podobrali obrábať svoju pôdu. Ale po čase sa postupne, no pomerne rýchlo, od toho upúšťali. Bol som zvedavý – prečo? Jeden z nich, majúc na pamäti dávne – „gazduj s klajbasom v ruke“ mi „čiernym na papieri“ ukázal, ako to s jeho podnikaním vyzeralo. Výrobné náklady - nákup osív, chemikálií, benzínu pre traktor, poplatok majiteľovi kombajna a ďalšie, boli vyššie ako celkové príjmy. A kde bola práca – jeho i členov jeho rodiny? Teda jeho podnikanie bolo, stručne povedané, vonkoncom stratové.
Takto veľká časť pôdy v chotári našej obce sa teraz vôbec neobrába. Menšiu časť z nej, tú výhodnejšiu, si prenajíma farmárka, podnikajúca na pôde vo viacerých obciach. Z tej menej výhodnej, ale zasa len časť, slúži chovateľovi oviec tiež z inej obce. Dedinčania preto nie sú v systematickom styku s pôdou. Aspoň nie v takej miere, ktorá by ich viedla k uchovávaniu ich hlbokých vzťahov k pôde. Opak je pravdou. Dochádza k ich oslabovaniu a napokon aj k plnému podceneniu. Ak k tomu pridáme, že v blízkom i širšom okolí je nedostatok pracovných príležitostí a aj iných zdrojov ich príjmov, sú nútení vzdávať sa pôdy. A tak sa, najmä dedičia, „pôdy zbavujú a predajú ju komukoľvek“. Miesto slobodného rozhodovania ekonomické donucovanie – to je skutočná súčasná situácia v oblasti vlastníckych vzťahov v poľnohospodárstve.
Ako ďalej?
Vízie akademika Juraja Hrašku sú nesporne výsostne aktuálne. Ide však o to, či existujú predpoklady ich realizácie v rámci kapitalistického systému. Najprv - kto ich má vnášať do praxe? Alebo inak – kto bude zabezpečovať adekvátne využívanie pôdy. Text sa nezmieňuje o družstvách, ktoré divokú likvidáciu kolektívneho obrábania pôdy prežili. A ani o možnosti utvárania nových, zameraných na poľnohospodársku výrobu. Spomínajú sa len družstvá v oblasti predaja poľnohospodárskych výrobkov. To je síce zaujímavé, ale základný problém to nerieši.
Na druhej strane je v štúdii zakotvená potreba podporovať „poľnohospodárskych podnikateľov.“ Čo to však v praxi môže znamenať? Alebo už znamená? Stručná odpoveď znie: ide o obnovu kapitalistických výrobných vzťahov! S viacerými dôsledkami. V prvom rade staronoví veľkostatkári i noví veľkofarmári využívajú pracovnú silu robotníkov i iných námezdne platených pracovníkov. Odmeňovanie ich práce sa riadi pravidlami trhu práce. A na ňom zamestnanci veľkovýrobných poľnohospodárskych podnikov ťahajú za slabší koniec. Preto je, podľa môjho názoru, obnovovanie kapitalistických pomerov v poľnohospodárstve, pomýlenou cestou, ktorá je zjavne historicky prekonaná.
Východiskom je združovanie slobodných výrobcov. Vo všeobecnosti má táto idea dávnejšie korene. Písali o nej starší sociálni myslitelia i utopickí socialisti. No realistický obsah jej dali až tvorcovia teórie vedeckého socializmu - Karol Marx a Fridrich Engels. Vcelku i vo vzťahu k poľnohospodárstvu. K nim sa pripájali stúpenci ich učenia, medzi nimi i V. I. Lenin. Vedome spomínam aj jeho, lebo je už načase prekonať hrubé prekrucovanie jeho osobnosti i diela.
Zostanem teraz pri názoroch K. Marxa a F. Engelsa, lebo úplne postačujú ako základňa pre moje ďalšie uvažovanie. Prv ako sa dotknem problematiky vlastníckych vzťahov, chcem zdôrazniť dve veci. Po prvé – ako vysoko vyzdvihovali významu pôdy. Veď K. Marx o nej povedal, že je prapôvodom všetkého bohatstva a že si zasluhuje najvyššiu našu pozornosť a starostlivosť. Po druhé – ich zdôvodňovanie nevyhnutnosti poľnohospodárskej veľkovýroby v prospech celej spoločnosti. Obidvoje je možné len a len, ak sa prekonajú kapitalistické vlastnícke vzťahy a nahradia kvalitatívne vyššími. To je prirodzene, nielen kapitálny, ale aj veľmi zložitý, no riešiteľný problém.
Vo vzťahu k drobným roľníkom K. Marx F. Engels zhodne vytýčili cestu ich dobrovoľného spájania sa na družstevnej báze. Všetci vieme, že v tomto kontexte sa uskutočnila kolektivizácia najprv v Sovietskom zväze a potom v rade ďalších krajín. Vrátane vtedajšieho Československa. Považujem za dôležité poukázať na to, že to bol historicky prvý krok v tomto smere. S tým súviseli tak priekopnícke prednost,i ako aj záporné stránky. Teda aj chyby a nedostatky. Niektoré korenili v nedostatočnom ovládaní socialistickej teórie, iné súviseli s absenciou skúseností. A tiež v neúprimnosti niektorých činiteľov, ktorí sa až okato hlásili k myšlienke družstevníctva, no v skutočnosti mu hádzali polená pod nohy. No všetko toto sa postupne prekonalo a združstevnenie, nie odcudzenie pôdy od roľníkov, sa osvedčilo. Viem, že aj v mojom rodom kraji teraz mnohí hovoria – „zlatí komunisci, škoda že skapali „ich“ družstvá“.
Cesta spájania malých roľníkov v družstvách je jediná relevantná cesta k premene málo výnosných a veľa práce si vyžadujúcich „parcelových“ hospodárstiev na modernú poľnohospodársku veľkovýrobu. Družstevná výroba sa bude rozvíjať v zhode s napredovaním vedeckého poznania, potrebami spoločnosti a jej možnosťami, napomáhať rozvoju poľnohospodárstva. V takýchto kontextoch sa bude rozvíjať aj vedomie družstevných roľníkov, vrátane ich ponímania vlastníckych vzťahov. Tento vývin si bude vyžadovať patričné časovo náročné etapy. Vo vzťahu k nemu sa v žiadnom prípade nesmú presadzovať administratívne tendencie.
Takisto citlivé a súčasne diferencované prístupy budú nevyhnutné aj pokiaľ pôjde o stredných roľníkov. Možno predpokladať, že títo sa budú v značnej miere pripájať k družstevným pohybom malých roľníkov. U veľkých, ktorí v nemalej miere inklinujú k veľkovýrobcom, obhospodarujúcich vlastnú, alebo prenajímanú pôdu, bude tiež treba postupovať značne diferencovane.
Vo vzťahu k veľkostatkárom a veľkofarmárom zakladatelia vedeckého socializmu jasne vytýčili požiadavku ich vyvlastnenia. Práve tak, ako majiteľov priemyselných či iných podnikov. No aj tu predpokladali možnosť dvoch riešení. Vyvlastnenie bez náhrady, alebo za náhradu v peniazoch. V takomto kontexte F. Engels napísal: „Či vyvlastníme za náhradu alebo bez nej, nebude z väčšej časti závisieť od nás, ale od okolností v ktorých sa dostaneme k moci, a najmä tiež od postoja pánov veľkostatkárov. Nijako nepokladáme náhradu za neprípustnú za žiadnych okolností; ...“(Engels, F.: Roľnícka otázka v Francúzsku a v Nemecku. In.: Marx, K. – Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 5. Bratislava, Pravda 1978, s. 403.) F. Engels mal na mysli seba aj K. Marxa, ktorý mu - ako napísal- mnohokrát povedal, že pre socializmus by bolo odkúpenie veľkostatkárskej veľmi vítané.
Tu ešte dodávam, ako Karol Marx v inej súvislosti uviedol, že tak vlastníci priemyselných aj iných podnikov aj veľkostatkári, ktorí odovzdajú svoje majetky spoločnosti za náhradu, môžu takto získané finančné prostriedky užívať dvojako. Buď ako rentieri, alebo ako občania popri práci. To znamená, vysoko humánny postup aj voči triedne cudzím elementom. Aj taký je, alebo môže byť socializmus!
No, čo s pôdou, tak či onak, vyvlastnenou? Je zrejmé, že sa stane vlastníctvom celej spoločnosti, zastupovanej štátom. Ten by si ju mal natrvalo ponechať s cieľom budovať a prevádzkovať moderné veľkovýrobné poľnohospodárske podniky. Prípadne by mohol pôdu prenajímať bývalým pracovníkom na veľkostatkoch a veľkých farmách, aby ju kolektívne obrábali.
S využívaním pôdy významne súvisí zabezpečovanie výživy ľudstva. To, čo sa v tomto kontexte deje, je otriasajúce. Potvrdzujú to aj u nás dostupné informácie, ktoré sú- podľa môjho názoru- zďaleka nie vyčerpávajúce. Vieme aj o úsiliach zmierňovať hlad v rôznych častiach sveta. Zaiste sú dobre myslené. No, žiaľ, len veľmi málo účinné. Ale inakšie ani nemôžu byť, kým sa aj v tejto sfére presadzujú záujmy svetového kapitálu. Odstránenie hladu je možné len v rámci novej , kvalitatívne vyššej sociálno-ekonomickej formácii, ktorá po kapitalizme prichádza. Je to socializmus, budovaný na vedeckých základoch.
Socializmus nastolením nových výrobných vzťahov vôbec a vlastníckych zvlášť, vytvára objektívne možné predpoklady pre úspešné riešenia základných problémov vo vzťahoch: človek – spoločnosť – príroda i naopak. S dôsledným prihliadaním na záujmy a potreby celej spoločnosti. Tak sa dostanú patričné priestory aj pre realizáciu vízií, ktoré akademik Juraj Hraško sformoval vo svojej štúdii.
Prof. Jaroslav Čelko
