Jaroslav Čelko: Socializmus a humanizmus
Humanizmus! Humanizmus! Pojem často frekventovaný už niekoľko storočí a v súčasnosti sa spomína tiež veľmi často - pri rôznych príležitostiach i v rozmanitých súvislostiach. Hovoria o ňom mnohí ľudia. Vrátane ideológov a politikov. Často s cieľom, aby zakryli podstatu svojich „protičlovečenských“ úsilí. Preto považujem za potrebné aspoň stručne ozrejmiť, čo je humanizmus, či a ako sa uplatňuje v živote jednotlivých ľudí, spoločenských skupín i celej spoločnosti. Na takýto vecný rozbor nadväzujem porovnaním toho, čo sa u nás vydáva za humanizmus, s predstavami hlásateľov raného humanizmu aj s existujúcimi úvahami o humanizme v budúcnosti.
Čo je humanizmus?
Existujú mnohé definície humanizmu. Na ich základe možno konštatovať, že humanizmus je predovšetkým myšlienkový prúd, v ktorom je človek najvyššou hodnotou na svete. Jeho zmyslom je celkový rozvoj ľudskej bytosti. Napriek jasnosti a trvalej platnosti tejto definície existujú viaceré jej výklady. Ideológovia buržoázie chápu humanizmus - v mnohých smeroch - inak, ako predstavitelia záujmov robotníckej triedy a iných námezdne pracujúcich ľudí. Hlboké rozdiely sú medzi vyznávačmi teologického ponímania človeka a stúpencami vedeckého učenia o človeku. Inak sa javí humanizmus teológovi a inak materialistickému filozofovi. Citeľné rozdiely v nazeraní na humanizmus existujú medzi politikmi a štátnikmi. Najmä medzi veľmi aktívnymi hlásateľmi názorov o „večnosti“ kapitalistického systému na strane jednej a nositeľmi predstáv o jeho zámene vyšším typom spoločenského usporiadania. Existenciu protichodných názorov o humanizme potvrdzuje história aj situácia v súčasnom, triedne rozdelenom kapitalistickom svete, vrátane našej krajiny po prevrate v roku 1989.
Ako je to s humanizmom u nás? Buržoázia v 18. storočí, keď jej veľká časť bola revolučná, vyhlásila príťažlivé heslo – Sloboda, rovnosť, bratstvo. Jeho realizáciou sa mali citeľne zmeniť vzťahy medzi ľuďmi. Na jednej strane sa mali prekonať všetky povery, výsady dovtedy „vyvolených“, bezprávie a útlak ponižovaných. Na druhej strane mal nastať vek vlády rozumu, večnej spravodlivosti, rovnosti, rozumnej spoločnosti a rozumného štátu. Tento veľkorysý humanistický ideál sa spočiatku vzťahoval k celej spoločnosti, alebo jej väčšiny. Tak to bolo od 14. storočia približne do konca 18. storočia. No postupne si ho čoraz viac prisvojovali bohaté spoločenské vrstvy. Pre občiansku väčšinu sa stal klamným ideálom. Časove išlo o 19. a 20. storočie. No táto tendencia sa preniesla aj do súčasného 21. storočia všade, kde vládne kapitál. To znamená, že aj u nás po ostatnom prevrate. Vzletné frázy nemôžu prekryť neradostnú skutočnosť, ktorá ukazuje, že miesto rozvíjania humanizmu a jeho adekvátneho uplatňovania v spoločenskej praxi sa silne presadzuje jej dehumanizácia. Informácie o javoch, ktoré majú takýto obsah, prinášajú aj buržoázne masmédiá. Niektoré z týchto informácií sú priam otrasné.
Pozrime sa na niektoré spoločne, najprv na problematiku vedomia.
Jednou z predstáv buržoázie v jej raných časoch bola rozumná spoločnosť, bez povier, s „večnou pravdou“, zaručujúca zdravý vývin spoločenského vedomia. A čo máme u nás? Jednostrannosť , zameranú na znehodnocovanie vedeckého ponímania človeka a uprednostňovanie teologických a iných nevedeckých koncepcií človeka. Takto zamerané úsilia majú oficiálnu podporu – morálnu, ale aj hmotnú. Tu nemožno obísť aj taký smutný fakt, ako je „bombardovanie“ občanov záplavou horoskopov a zaručených predpovedí veštcov a veštíc, ktoré majú stabilné miesto aj v dennej tlači, v časopisoch a iných periodikách. Popri súkromných rozhlasových staniciach a televíznych vysielaniach tomuto slúžia aj verejnoprávne masmédiá. Veru, na Slovensku je to tak.
Ďalej na otázky štátu. Buržoázia pôvodne požadovala „rozumný a lacný štát“ s pevným právnym systémom. A ako je to u nás? Konajú štruktúry nášho štátu rozumne? Veru nie. V ich činnosti je plno chaosu, čo potvrdzujú o. i. aj informácie v tlači. Aj taká skutočnosť, ako je prijímanie chybných či nepresných zákonov v našom parlamente. Denno-denne sa dozvedáme o mnohých skrivodlivostiach, páchaných na časti občanov. Tie ukazujú, že náš právny systém nie je pevný, ale akýsi „rozkolísaný“ a má ďaleko k dobre fungujúcemu právnemu poriadku. Chimérou sú aj tvrdenia, že máme „právny štát“ , lebo - ako dobre vieme - existujú v ňom rôzne podoby bezprávia.
Buržoázia v období svojho rozmachu vytýčila heslo Sloboda, rovnosť, bratstvo. Dlhší čas ho veľmi aktívne propagovala. Postupne sa toto jej úsilie oslabovalo, ale zachovalo sa a tak si naň občas spomenú aj v súčasnosti. Pravda s obsahom, ktorý vyhovuje bohatým spoločenským kruhom. Pozrime sa ako sa s ním narába a čomu slúži v súčasnosti u nás.
Sloboda áno - ale ako komu
Na prvom mieste tohto trojčlenného hesla tróni pojem sloboda. Ten stále patrí medzi najpoužívanejšie v slovníku predstaviteľov buržoázie aj na Slovensku. Spomeňme si, ako sa ním oháňali lídri prevratu v roku 1989. Vieme, že ho demagogicky zneužívali na zdôvodňovanie a súčasne aj na zakrývanie svojich skutočných cieľov. Pojem Sloboda sa neraz používa na utajovanie podstát rôznych nekalých úskokov. Slobodou sa, napríklad, „zdôvodňujú“ hromadenia majetkov aj nie vždy čestnými cestami. Aj u nás sa tvrdí, že sloboda patrí všetkým. No v skutočnosti je to tak, že slobodne konajú len tí, čo na to majú. Príklad: proklamuje sa sloboda pohybu, vrátane slobody sťahovania. Boháči ju využívajú na presuny z jednej prepychovej vily do inej, prípadne z jedného komplexu do druhého. Nielen u nás, ale aj do iných krajín. Na druhej strane mnohí mladí ľudia sa nemôžu odsťahovať od rodičov do vlastných bytov, lebo na to nemajú finančné prostriedky. Ich sloboda v tomto smere sa rovná nule. Ešte horšie je to, ak si všimneme odstrašujúce bezdomovstvo, o ktorom sa v socialistických časoch ani len nechyrovalo.
V kapitalistickej spoločnosti, teda aj u nás v súčasnosti, poznáme nahradzovanie slobody väčšiny spoločnosti prinucovaním zo strany jej menšej časti. Niekedy sa uplatňuje aj všeobecnejšie. Príklad – uzavieranie pracovných zmlúv medzi kapitalistickými podnikateľmi na strane jednej a ich zamestnancami na strane druhej. Formálne obidve strany konajú slobodne. No skutočnosť je iná. Taká, ako ju výstižne charakterizuje práca K. Marxa a F. Engelsa Svätá rodina čiže Kritika kritickej kritiky... Hovorí sa v nej: „ Výška mzdy sa na začiatku určuje slobodnou dohodou medzi slobodným robotníkom a slobodným kapitalistom. Potom sa ukáže, že robotník je nútený dať si ju určiť, práve tak ako kapitalista je nútený, stanoviť ju čo najnižšie. Namiesto slobody zmluvnej strany nastúpilo prinútenie.“
Absolútnu slobodu nemá nikto. Všetkých ľudí postihujú jej rôzne obmedzenia. Lenže nie rovnako. Aj obmedzenia majú svoje ekonomické pozadia. Takto bohatí môžu rôznymi cestami obmedziť, alebo aj celkom vylúčiť slobodu. Menej zámožní, alebo chudobní takéto možnosti nemajú. A tak existujú veľké rozdiely v prístupoch ku slobode a jej využívaniu v činnosti ľudí. Na to nemožno zabúdať, keď počúvame tirády, ako sme všetci slobodní.
Rovnosť slovami - nerovnosť v praxi
Predstavy, že všetci ľudia sú si rovní, korenia v pradávnej minulosti. Od tých čias sa rozvíjajú a postupne sa mení ich obsah. V otrokárskej spoločnosti sa hlásala a presadzovala rovnosť otrokárov, ale otrokov sa netýkala. V stredoveku, pod vplyvom kresťanstva, sa už hovorilo o rovnosti všetkých ľudí. V skutočnosti sa však vzťahovala iba na feudálov a nie na ich poddaných. Teológovia totiž hovorili o rovnosti, ale len vo vzťahu k bohu. Hlásali, že korene slobody sú v nadprirodzene a všetci ľudia sú rovnako božími deťmi tu na zemi a budú aj po smrti. Pokiaľ však išlo o pozemské vzťahy medzi ľuďmi, hovorili – v kontexte s predstavami o organickom a hierarchickom zriadení spoločnosti – o odstupňovanej potencialite ľudskej prirodzenosti. Premietnuté do jazyka praxe to znamenalo, akceptovanie výsadného postavenia feudálnych pánov i veľkej časti cirkevnej hierarchie a ich nadvládu nad masami poddaných.
S touto koncepciou sociálnej nerovnosti cirkev preplávala do nových spoločenských pomerov, ktoré buržoázia nastolila po prekonaní feudalizmu. Spočiatku bola zrejmou protiváhou požiadavke rovnosti, ktorú požadovalo najprv meštianstvo a potom buržoázia, pokiaľ bojovala za odstránenie feudalizmu a nastolenie kapitalistického spoločenského systému, t. j. do Veľkej francúzskej revolúcie. V porevolučných časoch však nastal proces ich zbližovania. Z dvoch príčin. Po prvé, buržoázia - presnejšie jej podstatná časť - pomerne skoro opustila dovtedajšie ateistické pozície a vzdala sa aj boja proti klerikalizmu. Takto utvorila priestor pre akceptovanie buržoázneho systému zo strany cirkvi. Po druhé, buržoázia potrebovala cirkev ako spojenca v zápasoch s novým historickým subjektom - robotníckou triedou. Pravda, toto zbližovanie neprebiehalo hladko. Ale ku koncu 19. storočia sa proces zavŕšil k obojstrannej spokojnosti - kapitalistov i cirkvi. Okrem iného aj preto, že cirkev poslúžila buržoázii svojím hlásaním sociálnej nerovnosti. Túto pozíciu zakotvila aj vo svojom „sociálnom učení“. Už v prvej „sociálnej encyklike“, s názvom Rerum novarum vyhlásenej v roku 1891, pápež Lev XIII. zakotvil: „Nech je teda na prvom mieste stanovený tento princíp, že treba prijať vlastnú ľudskú situáciu; je totiž nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta. Pokúšajú sa o to socialisti, to je pravda, avšak každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti vecí, sa ukáže ako márny“.
Od tejto encykliky sa v „sociálnom učení“ odvíjajú názory o spoločenskej štruktúre kapitalistickej spoločnosti, ktoré popierajú možnosť sociálnej rovnosti a zakotvujú sociálnu nerovnosť na „večné časy.“ S tým korešpondujú stanoviská o vlastníctve, o vzťahoch medzi triedami, k sociálnej revolúcii a iným závažným aspektom spoločenského diania. Tie tvoria ideovú základňu politického katolicizmu vo svete, u nás aj iných buržoáznych politických stranách a hnutiach. Napokon aj v sociálnej demokracii, ktorá od polovice 20. storočia hlása blízkosť svojich názorov so „sociálnym učením“ cirkvi, alebo aj prevzatie jeho mnohých stránok. Takto sa utvorila spoločná základňa na prekrútené ponímanie rovnosti aj v súčasnosti u nás.
O farizejskom chápaní bratstva
Ako tretí segment hesla Veľkej francúzskej revolúcie bola zakotvená idea bratstva. Tento pojem bol veľmi príťažlivý a preto aj populárny. Stal sa mobilizujúcim faktorom účasti občianskych más na revolúcii. Lídri buržoázie to obratne využívali na vytváranie legendy o „priateľoch ľudu.“ Keď sa však masy domáhali, aby revolúcia plnila aj ich záujmy, buržoázia už v čase Veľkej francúzskej revolúcie použila proti nim nielen farizejské úskoky, ale aj brachiálnu silu. Takéto dvojtvárne, neúprimné ponímanie bratstva sa stalo trvalou súčasťou ideologického pôsobenia i praktickej politiky buržoázie vo svete aj u nás.
Téza o bratstve je východiskom rôznych teoretických úvah i praktických úsilí. K vôli stručnosti uvádzam len problematiku solidarity. K nej sa hlásia a ňou sa oháňajú mnohí jednotlivci i spoločenské skupiny. S týmto pojmom žonglujú aj politici a štátnici. Je to na mieste, pokiaľ nejde o „prešibanú“ sociálnu demagógiu, ktorou prekrývajú podstatu svojich zámerov a cieľov.
Mnohí verejní činitelia u nás tiež často hovoria o solidarite, ale len akosi všeobecne, abstraktne, bez konkretizácie, ako ju uskutočňovať. Pri tom obchádzajú skutočnosť, že zo súčasných kapitalistických výrobných vzťahov vyplývajú tendencie, atomizovať spoločnosť vcelku i jednotlivé spoločenské skupiny.
Pred viacerými rokmi som sa stretol s nepochopením, keď som uviedol, že po obnovení kapitalizmu u nás treba pamätať na tézu Manifestu komunistickej strany o konkurencii medzi robotníkmi. Vývin však ukázal, že je to téza pravdivá. Už vtedy jedna majsterka v závode Pleta v Banskej Štiavnici napísala, že v súvislosti s hrozbou prepúšťania existuje v radoch robotníkov nevraživosť. Postupom času sa medzi robotníkmi – aj na základe rôznych iniciatív časti podnikateľov – ako divá burina rozbujneli závisť, sliedenie, udavačstvo a iné nepekné javy. To všetko pomáha oslabovať jednotu robotníkov a zamestnancov vôbec a brzdí úsilia, utvárať solidaritu medzi námezdne pracujúcimi ľuďmi. Dôsledky všetci poznáme.
Aj v podnikateľských kruhoch je trvalá solidarita len zbožným želaním. Objavuje sa len občas. Z dvoch dôvodov. Najprv, keď kapitalisti potrebujú spoločný postup v sociálnych zápasoch. Potom, keď je to výhodné v honbe za čo najvyššími ziskami. No tieto faktory silne podkopávajú objektívne existujúce konkurenčné zápasy, v ktorých silnejší kapitalisti požierajú slabších. Množstvo faktov potvrdzuje, že solidarita ustupuje do pozadia, aby tak vznikol priestor aj pre iné neľútostné zápasy vo vnútri sveta boháčov. Máme dosť poznatkov, aby sa dalo tvrdiť, že v nich sa často používajú naozaj nečisté formy boja. Krajnú zápornú podobu majú v mafiánskom prostredí, ktoré je tiež súčasťou súčasného spoločenského systému. Stručne povedané - niet „mieru pod olivami“ ani v súčasnom kapitalistickom prostredí.
Uvedené napätia a zápasy v spoločnosti ako celku a v jej jednotlivých častiach vyvolávaj strach pred budúcnosťou. Nik nemá istotu teraz a nemôže sa spoliehať na „lepší zajtrajšok“. Lídri našej sociálnej demokracie to využili na sformulovanie predvolebného hesla o istotách. Aj keby chceli – a je na mieste o tom pochybovať - nemôžu svoje predvolebné heslo splniť. Museli by zmeniť systém a to oni nechcú.
K bratstvu patrí aj vzájomný rešpekt, vzájomná úcta a tým aj uznávanie ľudskej dôstojnosti. Je to fenomén hodný neustálej pozornosti a starostlivosti. Ľudia sa rodia bez tohto fenoménu. Ľudia svoju dôstojnosť vytvárajú postupne a treba povedať, že aj trvale. Je dôsledkom ich vlastných úsilí i pôsobenia spoločenského prostredia. Tieto majú morálnu aj materiálnu stránku. Majú pôsobiť v harmonickej jednote, ale v kapitalistickom systéme, ktorý u nás vládne, táto jednota neexistuje. Tak vznikajú rozdiely v možnostiach utvárania dôstojnosti. S tým súvisia aj kritéria jej hodnotenia. Boháči si ako samozrejmosť pripisujú dôstojnosť najvyšších stupňov. Uznávanie dôstojnosti chudobných ľudí im však chýba - buď v rôznej miere, alebo aj celkom.
Chudoba, ktorá u nás stále rastie, je produktom nehumánneho systému. Chudobnými sa stávajú ľudia bez možnosti pracovať, ale aj ľudia, ktorí musia predávať svoju pracovnú silu v rozpore s jej hodnotou. Sem patrí nemalá časť robotníkov aj iných zamestnancov. Občas sa chudobnými stávajú aj neúspešní podnikatelia. Chudoba vyvoláva utváranie spôsobu života, ktorý boháči považujú za menej dôstojný, alebo celkom nedôstojný. Tento systém vyvolal taký smutný jav, ako je bezdomovstvo. Ten prináša aj rôzne podoby degradácie bezdomovcov. S tým súvisí podceňovanie, alebo popieranie ich dôstojnosti v značnej časti našej verejnosti. Niekedy právom, ale inokedy aj neprávom. Dôstojnosť sa prejavuje aj ako vážnosť, ktorú majú ľudia v spoločnosti. Tvoria ju rôzne komponenty objektívneho aj subjektívneho charakteru, ktoré majú pozitívny charakter. U nás sa však obchádzajú a nahrádza ich – obrazne povedané – veľkosť peňaženky. Boháči sa, bez ohľadu na to ako bohatstvo nadobúdajú, stávajú celebritami. Súčasne okolo seba a na svoju podporu rozširujú okruh ľudí, ktorých až krikľavo popularizujú a tak chcú z nich „vyrobiť“ celebrity. Dôstojnosť sa vo veľkej miere sa predmetom kšeftovania. Teba dodať, že výhodného pre niektorých ľudí.
Jednou z foriem znižovania dôstojnosti a spoločenskej vážnosti je uplatňovanie nepekných ľudských vlastností. Napríklad závisť, či ohovárania. Po prevrate sa rozbujneli v rozmeroch naozaj nevídaných a vo všetkých spoločenských prostrediach. „Obyčajní ľudia“ - takým prívlastkom je označuje väčšina občanov - majú „svetlé vzory“ v konaní mnohých akoby osobností. Veď napríklad nie málo politikov a verejných činiteľov sa navzájom napadá a potom podávajú žaloby na súdy.
Porušovanie ľudskej dôstojnosti má aj tragickú stránku. Je ňou neúcta k životu. Nemám na mysli samovraždy, lebo väčšina z nich má žalostnú materiálnu situáciu zúfalcov. Ide o zabíjanie. Je nenormálne, ľudskú dôstojnosť narušujúce, ak si mladí i starší ľudia riešia svoje rozpory zabitím partnera či partnerky. Odstrašujúcou skutočnosťou sú vraždy, ktorých je v súčasnosti oveľa viac ako, pred prevratom. Ľudia prichádzajú o svoje životy, dokonca aj na objednávku. Dokedy?
Záverom k problematike bratstva si kladiem otázky. Je možné bratstvo medzi nezamestnanými a tými, čo ich z práce prepúšťajú? Je možné bratstvo medzi podnikateľmi a námezdne pracujúcimi, ktorí často pracujú v nanútených podmienkach? Je možné bratstvo medzi boháčmi, čo žijú v neohraničenom prepychu a chudobnými ľuďmi, ktorí musia znášať nízku životnú úroveň. Je možné bratstvo medzi „obyčajnými“ ľuďmi, ak spoločenský systém atomizuje ich rady? Je možné bratstvo v daroch podnikateľov za existencie konkurenčných zápasov. Napokon – je možné bratstvo medzi zlodejmi, lupičmi i vrahmi a ich obeťami? Hľadajme spoločne odpovede a potom adekvátne konajme.
No treba uzavrieť túto časť mojej úvahy. Nepopierateľná existencia procesu dehumanizácie vyvoláva aj ďalšie otázky. Viacerí sa pýtame, či je možné tento proces vylúčiť z našej spoločnosti. Skúsenosti ukazujú, ž e sa to nedá očakávať. Ak je tak, má kritika dehumanizácie zmysel? Myslím si, že je potrebná a zmysel má. Môžu sa tak aspoň oslabovať dehumanizačné tendencie a zužovať priestor pre ich dopady. Iné sa dosahovať nedá. Preto sa musíme zamýšľať, ako navrátiť humanizmu miesto, ktoré mu patrí.
Socializmus - budúcnosť humanizmu
Humanizmus sa sformuloval v kontexte s renesanciou. Jeho prvé výhonky sa však objavovali už pred renesanciou. Napríklad autor slávnej Božskej komédie A. Dante. Zo sociálno-politického hľadiska bol predstaviteľom záujmov stredného meštianstva, ktoré malo veľký záujem o odstránenie feudálnych bariér. Jednou z nich bol pápežský štát. V tých časoch vrcholili snahy pápežského dvora, ovládnuť celý vtedajší svet. To znamenalo aj podriadenie svetských panovníkov pápežom. Tieto úsilia narážali na odpor nielen časti svetských vladárov, ale aj mysliteľov a umelcov, vrátane Danteho. Ten neváhal zaujať stanovisko k otázke pôvodu moci a jej uplatňovania. Urobil tak prostredníctvo politologického spisu Monarchia. V ňom súhlasil s názormi, že moc pochádza od boha, ale tento ju delí na dve časti- medzi pápeža a svetských panovníkov. Pápežom určil postavenie samovládcov, ale len v „duchovnej ríši.“ Súčasne písal, že svetskí vládcovia majú vládnuť suverénne, nezávisle od pápežov, lebo - ako zdôvodňoval - aj králi a cisári dostávajú síce moc od boha, no priamo, nie prostredníctvom pápeža. Dante požadoval „svetský štát“. Predstavoval si ho ako monarchiu (na rozdiel od Florentskej republiky, z ktorej ho pápežovi stúpenci vyhnali), no do jeho obsahu zakomponoval predstavy stredného meštianstva.
Vo filozofickom kontexte bol Dante pod vplyvom averroizmu. V tomto rámci si vytvoril koncepciu človeka. Bez veľkých polemík s teológmi sa usiloval o vymanenie ľudí spod feudálnych noriem. Zdôrazňoval právo človeka, rozvíjať svoje nadanie, vlohy a sklony ako črty vlastnej samostatnosti. Hoci sa vyslovoval „diplomaticky“, jeho okoliu bolo zrejmé, že človeka neviaže k posmrtnej blaženosti na „druhom svete.“ Dante vo svojich dielach vyzdvihoval pozitívne vlastnosti človeka a tak kládol cestu novému, humanistickému ideálu.
V nadväznosti na pred renesančné myšlienkové prúdenie sa formovala renesancia v 14. až 16. storočí. Medzi jeho protagonistami boli popredné osobnosti, napr. aj G. Boccaccio, realistický spisovateľ, autor diela Dekameron. V ňom kritizoval kresťanské „cnosti“, zmierenia a sebaobetovania. Vyzdvihoval filozofiu činu človeka pre iných ľudí, mene priateľstva a lásky. Obraňoval právo ľudí na potešenie z pozemského života, preto na pápežskom dvore prijali Dekameron s nevôľou. Tá trvá v niektorých cirkevných kruhoch doteraz. Aj u nás napr. cirkevný historik J. Špirko o ňom napísal, že je „evanjeliom voľnej lásky“ a Boccaccia označil za frivolného spisovateľa. Napriek tomu sa Dekameron tešil veľkej obľube už v tých časoch a jeho obľuba trvá doteraz. Svetové uznanie ako spisovateľa v určitej miere zatienilo iné jeho diela, medzi nimi spisy filozofického zamerania, v ktorých Boccacio položil základy humanistickej vedy o človeku.
Diela tak spisovateľov, ako aj iných umelcov mali humanistický obsah. A. Gramsci to potvrdil, keď vo svojom hodnotení prvej polovice druhého tisícročia uviedol, že „humanizmus s renesanciou (v úzkom slova zmysle) sú jeho súhrnné segmenty“.
Renesancia, ktorá vznikla v Taliansku sa čoskoro rozšírila aj do iných krajín. Ruka v ruke s ňou, presnejšie, ako jej ideová náplň, sa šíril aj humanizmus. Renesancia potrebovala – ako napísal F. Engels v diele Dialektika prírody – „ obrov myšlienky, vášní a charakteru, všestrannosti a učenosti.“ Teda osobnosti, prekračujúce teologické ponímanie človeka a spoločnosti, osobnosti s novým videním sveta.
Humanizmus sa rozvíjal ako viac rozmerný systém so svetonázorovým, kultúrnym i politickým a sociálno- spoločenským zameraním. Stručná definícia vo Filozofickom slovníku hovorí, že išlo o „súhrn názorov, vyjadrujúcich úctu k ľudskej dôstojnosti a k ľudským právam, starostlivosť o blaho ľudí, ich všestranný vývoj, o vytvorenie podmienok spoločenského života pre človeka.“ V renesancii sa - ako napísal A. Gramsci - obnovilo, pravda na vyššej úrovni ako v antických časoch, poznávanie sveta a človeka v ňom, s dávno zabudnutým pôvabom. To znamenalo novú formu kultúry, čiže úsilia formovať človeka nových kvalít. Človeka, ktorý – podľa nášho Blahoslava Hečku – dokázal odvrátiť oči od neba a pozeral sa na zem pod svojimi nohami. Ja dodávam – aby po nej rozhodne a správnym smerom kráčal.
Tieto a ďalšie atribúty plne vyhovovali najprv meštianstvu a potom buržoázii, novej, vtedy revolučnej spoločenskej triedy. Humanizmus totiž takto tvoril jej účinný nástroj v úsilí prekonať feudálny spoločenský poriadok a nastoliť svoj spoločenský systém. Buržoázia mala teda záujem na rozvíjaní humanizmu a na praktickej aplikácii jeho princípov. Treba povedať, že spoločnosti ako celku sa to týkalo dovtedy, kým nenastolila svoju hegemóniu v spoločnosti. Potom sa kruh pôsobenia zužoval. Buržoázia si vymoženosti humanizmu uzurpovala pre seba a čoraz viac ich upierala pracujúcim masám. Tieto sa v súvislosti s rozvojom kapitalistickej výroby rozrastali a postupne tvorili čoraz väčšiu časť spoločnosti. Tak humanizmus strácal svoju pôvodnú demokratickú tvár. Stal sa humanizmom triedne ohraničeným. Preto sa právom nazýva buržoáznym humanizmom.
Napriek tomuto výsadnému uplatňovaniu si buržoázia humanizmus - v celom rozsahu a natrvalo - neosvojila. Tak ako dochádzalo k diferenciácii v radoch buržoázie, narúšala sa symbióza buržoázie a humanistov. Jej dôsledne revolučná časť v nej pokračovala, čo prejavila presadením prijatia Deklarácie práv človeka a občana v Ústavodarnom zhromaždení počas Veľkej francúzskej revolúcie. Po jej porážke sa však okruh revolučnej buržoázie zužoval. Prevahu nadobudla tá časť buržoázie, ktorá humanizmus buď odmietala, alebo sabotovala jeho uplatňovanie. Išlo najmä o buržoázne kruhy zviazané s cirkvou, presadzujúce vtedajšiu podobu politického katolicizmu. Tak je to doteraz, keď sa oháňajú kresťanským humanizmom. Ostatná, v podstate väčšia časť buržoázie, sa naďalej k humanizmu hlási. Lenže ako? Tak, že nemalú časť pôvodných jeho atribútov poslala do ríše zabudnutia. A ostatné pretvorila do rôznych podôb filantropickej humanity. Takto naložila buržoázia s humanizmom po tom, ako sa pretransformovala z revolučnej triedy na triedu v podstate reakčnú.
Noví vlajkonosiči humanizmu
Humanizmus po tejto premene profilu buržoázie však nezostal osihotený. V samotnom Francúzsku zdvihli jeho zástavu poprední predstavitelia filozofického materializmu a ateizmu. Výraznými postavami v tomto smere sa stali ateisti - utopickí komunisti J. Meslier (1664 - 1729) a P. S. Maréchal (1750-1803). Humanizmus si osvojili utopickí socialisti – R. H. C. Saint- Simon (1760 - 1825) i M .S. Ch. Fourier (1772 - 1837) vo Francúzsku, R. Owen (1771 -1858) v Anglicku. V podstate súčasne s nimi sa stali vlajkonosičmi humanizmu mnohé osobnosti, ktoré svoju činnosť zviazali so záujmami historicky novej spoločenskej triedy – proletariátu. Významným nositeľom humanizmu bol nemecký materialistický filozof a ateista L. Feuerbach. Všetci títo i celá plejáda ďalších nemenovaných mysliteľov, filozofov, vedcov, spisovateľov a básnikov, žurnalistov i ľudí praxe vykonali kus práce pri rozvíjaní a propagovaní humanizmu. Ale v dôsledku rôznych ohraničení ho nedokázali rozvinúť humanizmus v takej miere, aby kvalitatívne zodpovedal požiadavkám, ktorú si vyžadovali dané stupne historického vývoja. Túto úlohu zvládli tvorcovia vedeckej teórie spoločnosti – K. Marx a F. Engels. Základnými črtami ich ponímania humanizmu sú predstavy o prechode od triedne rozdelenej, sociálne nerovnej kapitalistickej spoločensko - ekonomickej formácie ku komunistickej spoločensko- ekonomickej formácii. V marxistickej filozofii sa predpokladá, že tento prechod sa uskutoční ako dlhodobý proces, preto sa hovorí o jeho dvoch etapách. Prvá dostala názov – socializmus. V mojej úvahe budem hovoriť o rozvoji humanizmu v socializme.
Tento je spätý so zásadným prevratom vo vede o spoločnosti, ktorý uskutočnili K. Marx F. Engels, opierajúc sa o symbiózu materialistickej filozofie a prírodných vied. Ich predstavy o humanizme vychádzali z vedeckého rozboru situácie človeka vo svete vôbec a v spoločnosti osobitne. Socialistický humanizmus je teda vedeckým, logicky konzistentným systémom filozofických, sociálno- ekonomických, politických, etických, psychologických aj iných názorov o človeku, o jeho postavení, úlohe v spoločnosti, o jeho vzťahu ku svetu a jeho budúcnosti. K. Marx a F. Engels súčasne ukázali možnosti a reálne cesty, smerujúce k humanizácii spoločenských, medziľudských vzťahov. Právom sa teda hovorí, že položili pevné základy reálneho humanizmu, ktorý sa vo filozofickej literatúre uvádza ako marxistický humanizmus., príp. humanizmus socialistický, či komunistický. Ústredným motívom humanizmu je človek. Tak K. Marx a F. Engels vytvorili novú koncepciu človeka ako slobodnej, autentickej bytosti. V tejto súvislosti vznikla teória odcudzenia.
Prv ako sa pozrieme, o čo vlastne ide, uvádzam spomienku na jednu zaujímavú besedu s mojím priateľom, ktorý uviedol, že marxizmus nemá monopol v tomto smere. O odcudzení sa totiž hovorí v „sociálnych encyklikách” pápežov. Keď si ich ale pozriete, zistíte, že táto skutočnosť zrejme znepokojuje aj iných ľudí. Objasnime, o čo teda ide. Z desiatich, u nás uverejnených encyklík v knižnej publikácii s názvom Sociálne encykliky sa tomto probléme hovorí v dvoch. V sociálnej encyklike Mit brennender Sorge, vyhlásenej pápežom Piom XI. v roku 1937 a to v rámci kritiky niektorých stránok hitlerovského režimu. V tejto súvislosti pápež napísal, že nechce, aby sa jeho kritika považovala za „nepotrebnú strohosť“ pre niekoho z tých, ktorí „podliehajú našej pastierskej zodpovednosti a ku ktorým naša pastierska láska nie je menšia len preto, že práve chodia po cestách bludu a odcudzenia.“ To je všetko. Druhou encyklikou, v ktorej sa hovorí o odcudzení je sociálna encyklika Centesimus annus. Vyhlásil ju pápež Ján Pavol II. v roku 1991. V nej najprv odmietol marxizmus preto, že pojem odcudzenie „odvodzoval z oblasti výrobných vzťahov, čo znamená, že sa mu pripisovalo materialistické zdôvodnenie...“.Potom uznal, že napriek chybnej marxistickej analýze a zdôvodneniu príčin odcudzenia „historická skúsenosť Západu ukazuje, že odcudzenie so stratou pravého zmyslu života je aj tam reálnou skutočnosťou“. Ale dá sa vraj prekonať tým, že sa “pojmu odcudzenosť” vráti jeho “kresťanský obsah”. V takomto kontexte žiadal vymedziť „postavenie cieľov a prostriedkov“, na základe ktorých vraj človek prekročí sám seba, prežije skúsenosť sebadarovania a bude „vytvárať autentické ľudské spoločenstvo, zamerané na svoj posledný cieľ, ktorým je Boh.“ Myslím si, že ide o nesprávne chápanie koreňov, podstaty i funkcie odcudzenia. Eschatologická pozícia pápeža Jána Pavla II. naozaj nie je návodom na reálne prekonanie odcudzenia. Pápež Ján Pavol II., ,,strelil“ poriadne vedľa, keď obvinil marxistickú teóriu odcudzenia z nekompetentnosti, lebo sa opiera o filozofický materializmus. Práve opak je pravdou. Súčinnosť historického materializmu s vedeckým chápaním dejín umožnila K. Marxovi dovtedajšie ponímanie prekonať. Hoci ju prevzal od G. W. F. Hegela a L. Feuerbacha, ale naplnil ju novým obsahom. Jej charakteristika vo Filozofickom slovníku znie nasledovne: „odcudzenie -pojem, ktorý charakterizuje jednak sám proces, jednak výsledky procesu, v ktorom sa menia výtvory ľudskej činnosti (praktickej –výrobky, peniaze, spoločenské vzťahy atď. aj teoretickej), ako aj ľudské vlastnosti a schopnosti v niečo od ľudí nezávislé a ich ovládajúce. Tento pojem charakterizuje aj premenu určitých javov a vzťahov na čosi iné, čím v skutočnosti nie sú, skreslenie a prekrútenie reálnych životných vzťahov ľudí v ľudskom vedomí.“
Marxizmus učí, že odcudzenie nie je večný, ale historicky obmedzený fenomén. Môže existovať vtedy, keď sú na to podmienky. V našej epoche je to kapitalistický spoločenský systém. Spolu s jeho odstránením sa stratí aj živná pôda odcudzenia. Prekonávať ju bude socializmus v takých rozsahoch a takými tempami, akými bude vytvárať nové, socialistické výrobné vzťahy a s nimi korešpondujúcu nadstavbu.
O symbióze socializmu a humanizmu
Prekonávanie a potom celkové odstránenie odcudzenia bude súčasne procesom prekonávania historicky obmedzovaných humanistických ideí a čoraz plnšieho uplatňovania humanistických ideí. Socializmus a socialistický humanizmus budú tvoriť jednotu. V tejto jednote bude pevný základ celej humanizácie spoločnosti i každého jej člena. Jej prvým predpokladom bude prevzatie politickej moci robotníckou triedou a jej spojencami. Tým sa otvoria dvere pre prekonávane materiálneho aj duchovného odcudzenia človeka.
V materiálnej sfére pôjde o odstránenie vykorisťovania robotníkov a značnej časti ostatných zamestnancov. Práca sa bude odmeňovať na základe jej kvalít a jej prínosu pre spoločnosť. Spravodlivú plácu budú dostávať robotníci i technici, pracovníci dopravy, obchodu a služieb. Ale aj pedagógovia, vedci, spisovatelia a básnici, výtvarní umelci, herci i iní interpreti kultúrnych hodnôt. Do zabudnutia pošle ponižujúce žobranie tvorivých ľudí o podporu boháčov vo forme sponzorstva. Odmeňovanie za prácu bude mať popri materiálnej aj morálnu stránku. Nastolí proces stierania veľkých spoločenských rozdielov – medzi boháčmi na strane jednej a chudobnými ľuďmi na strane druhej.
Socializmus bude vytvárať materiálne aj iné podmienky pre zdravý spôsob života všetkých občanov. Jednou z jeho prvoradých úloh bude odstránenie súčasných kastovníckych pomerov v zdravotníctve. Nastúpia časy patričnej zdravotnej i sociálnej starostlivosti pre všetkých občanov.
Socializmus bude znamenať kvalitatívne novú éru aj vo všetkých oblastiach nadstavby. Vytvorí patričný priestor pre adekvátny rozvoj vedy a uplatňovanie jej výdobytkov v spoločenskej praxi. Doširoka otvorí prístup ku vzdelávaniu s prihliadaním na spoločenské potreby, ako aj na vlohy a záujmy mladých ľudí. Takisto bude všemožne podporovať tvorbu kultúrnych hodnôt a ich sprístupňovanie občanom, vytvárať podmienky pre ich mnohostranný kultúrny rast. Urobí rozhodné kroky smerujúce k prekonaniu terajšieho morálneho marazmu. Prinesie vytváranie zdravej morálnej atmosféry, formovanie vysoko kvalitného morálneho profilu jednotlivcov i spoločnosti. Celkove oslobodí človeka spod záťaže historicky prekonaných myšlienkových systémov a otvorí mu cestu k pravdivému poznávaniu prírody, spoločnosti a seba samého.
Socializmus umožní realizáciu túžob raných humanistov, koncentrovaných v hesle Sloboda, rovnosť, bratstvo. Nielen v pôvodných podobách, ale na omnoho vyššej úrovni. Socializmus bude vytvárať priestor pre čoraz širšie a hlbšie uplatňovanie ľudských práv a slobôd.
Socializmus prekonaním odcudzenia umožní skutočné osvojenie ľudské podstaty človekom a pre človeka. V socializme sa bude rozvíjať úcta k človeku, jeho dôstojnosť, tolerancia a vzájomný rešpekt medzi ľuďmi. Socializmus vytvorí podmienky nevyhnuté na uskutočnenie humanistického ideálu, ktorým harmonický všestranný rozvoj ľudskej osobnosti. V socializme sa začne realizovať humanistická predstava, že človek je najvyššou hodnotou.
Jaroslav Čelko (Sádočné - 1923). Absolvent Vysokej školy sociálnej v Brne (1950) a vedeckej ašpirantúry v Moskve (1960). Kandidát historických vied (1960), v roku 1964 habilitoval za docenta. Profesorom sa stal v roku 1970 a doktor filozofických vied (1982). Prednášal filozofiu a vedecký ateizmus. Vo vedeckovýskumnej oblasti sa venoval problematike klerikalizmu, teórii kultúry a výskumu verejnej mienky. Funkcionár spoločenských organizácií a publicista.
